Obsah fóra Děti noci, útočiště pro upíry a vlkodlaky
Autor Zpráva

<  Naše vaše tvorba  ~  Whispers in the Dark

Pokračovať, či nepokračovať?

Ano  
100%
  [ 2 ]  100%
 
Ne  
0%
  [ 0 ]  0%
 

Celkem hlasů : 2
NikifuS
Zaslal: po Kvě 26, 2014 1:00 pm Citovat
Člověk
Kolegovia... Mám pridať Ďalšiu kapitolu? Sľúbeného okomentovania a verdiktu som sa nedočkal. Neviem či mám pridávať, či niekto sleduje to čo pridám, alebo či mám počkať kým sa dočítate sem... Very Happy ... je to deprimujúce, ignorujúc fakt, že sú maturity a tak... Bol by som rád, ak by som mal nejakú odozvu... občas, niekedy, a tak Smile

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
Renca2
Zaslal: po Kvě 26, 2014 10:05 pm Citovat
Vlkodlačice
Projela jsem to, líbí se mi styl, kterým píšeš, hlavně dialogy. Ten začátek mi přišel trochu natahovaný, než se objevil nadpřirozený motiv.
Mohla bych to postupně nahazovat na hlavní web, kde by si toho všimlo víc lidí, jestli chceš.
Jediné, co mi vadí, že jsou v tom chyby, a to já slovenský pravopis neumím, takže vidím jen chyby v interpunkci.
Takže kdyby to mělo jít na web, tak potřebuju, abys to dal někomu opravit, kdo prostě zvládá líp než ty slovenský pravopis a gramatiku.
Já opravuju články všem redaktorům Dětí noci, než je pustím na web, tak to neber jako nějakou velkou kritiku, ale prostě slovenský text opravit nedokážu.

_________________
"Dovolit někomu, aby vás zradil a přežil to, je hloupý precedens." Anita Blake (L.K.Hamilton, Zápalné oběti)
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu Odeslat e-mail
NikifuS
Zaslal: út Kvě 27, 2014 5:40 am Citovat
Člověk
To by bolo super Wink pozriem sa na tu gramatiku...

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: út Kvě 27, 2014 4:54 pm Citovat
Člověk
8. KAPITOLA: Výzva

Netuším ako dlho som šiel, no ocitol som sa na mieste, kde som ešte nebol. Táto časť mesta bola menej osvetlená, zdala sa až zanedbaná, plná odpadkov a biedy. Bolo mi to jedno. Pozrel som sa na oblohu, bola plná hviezd. Už dlho som ich nevidel a teraz ma pohľad na ne takmer bolel. Cítil som sa strašne precitlivelý. Prečo? V hlave mi hýrili myšlienky. Časť mňa sa bála, že ma Diana prenasleduje, časť sa bála, že je nahnevaná a časť mňa chcela byť pri nej. Mala však najmenšie slovo.
Túlal som sa po uliciach, obchádzal žobrákov a bezdomovcov povaľujúcich sa po zemi a pri tom sa snažil nedýchať. Domnieval som sa, že by ma ten smrad asi bol zabil.
Na čo mi je nesmrteľnosť, ak nemôžem žiť ako chcem? Keď nemôžem robiť to, čo chcem?
Čo budem robiť? Mám sa vôbec vrátiť späť k Diane? Ako ma príjme? Veď som ju nechal nahú stáť v strede obývačky! To ju muselo strašne uraziť! Moju stvoriteľku! Čo som to za dieťa? Ale keď ja prosto nemôžem! Viem čo som cítil. Dokonca aj keď som to sám chcel, som nemohol. Čo v tom je? Čo je to so mnou? Veď mi bolo povedané, že je to normálne a... bežné! Lenže kto mi v tomto môže poradiť? S kým sa mám o tom porozprávať? Diana robí čo môže, všetko čo len vie a nepomáha to. A prečo je to pre ňu, pre všetkých také dôležité? Podvedome som si všimol skupinu postáv, ktoré šli oproti mne. Nevenoval som im viac pozornosti. Myslel som, že sa mi vyhnú, lenže nevyhli a jedna z postáv (nejaký chalan) do mňa sotila. Jeho náraz som však takmer nepostrehol, a on sa odo mňa odrazil, akoby narazil do steny. Pokračoval som v chôdzi kým môj sluch zachytával rehot v partii a potom nadávky. Bolo tam zopár chalanov, no počul som aj ženský smiech. Museli mať za sebou ťažkú chlastačku. Ulice boli mokré, sneh sa nedokázal udržať a topil sa. Všade bola voda a roztopený, špinavý mix snehu a niečoho neidentifikovateľného. Pár minút som kráčal a dumal nad svojím zbytočným posmrtným životom, keď som si uvedomil, že tá skupina postáv ide za mnou. Delilo nás viac než desať metrov, hádal som, že odbočia. Keď sme takto išli už dobrých pätnásť minút, začal som sa cítiť nepríjemne. To ja som lovec, mňa nebude nikto prenasledovať! Zašiel som do najbližšej uličky a dúfal som, že sa ich zbavím, no zostal som zaskočený. Bola to slepá ulička na ktorej konci bol vysoký tehlový múr. Mohol by som ho preskočiť, no tí ľudia boli príliš blízko a dnes som fakt nemal náladu zabíjať. Nie ľudí. Teraz by som bral bitku s Dávidom.
Kým som si uvedomil svoju myšlienku, skupina bola tak meter za mnou. Zabočili teda do uličky. Idú za mnou...
Nechám ich nech sa vybúchajú (možno si uvedomia, že to viac bolí nich) a potom sa vyparím... Dnes fakt nechcem prelievať krv.
Otočil som sa a prezrel si doterajších prenasledovateľov. Štyria chalani a tri dievčatá.
Skvelé, sú tu aj ženy, povzdychol som si.
„Hej,“ zavolal jeden z chalanov. „si niečo stratil!“
Nechápavo som sa na neho pozrel. „No rozum, ty debil!“ zasmial sa ďalší.
„Ha-ha-ha,“ odvrkol som znudene.
Ako si do pekla dovoľujú do mňa rýpať? Kedykoľvek by som im mohol rozdriapať hrdlá! Jasné, oni o tom nevedia. Tak či onak, koľko mám trpezlivosti to znášať? Ako dlho vydrží šelma provokáciu od svojej koristi?
„Niečo ti je smiešne?“ spýtal sa zasa ten prvý.
Ty!!! Vy všetci... úbohé tvory!!! Neviete, koho provokujete!!! Moja myseľ kričala tak, že som mal chuť to povedať nahlas.
„Nič,“ odvetil som pokojne i keď to v mojom vnútri začínalo vrieť. Takúto drzosť som ešte v svojom upírskom živote nevidel.
Skupina sa zase rozrehotala. Tuším majú fakt dobrú náladu, alebo sú úplne zhulení.
„Pozrime, ako zmäkol,“
„Počúvaj ma,“ snažil som sa to vyriešiť diplomaticky. „nemám náladu na tieto detské reči. Ak niečo chceš, povedz to priamo.“
Nastalo ticho, zázrak, že som ich opäť niečím nepobavil.
Ten jeden čo stále hovoril podišiel ku mne a zrakom akoby skenoval zem pod nami. Napokon zakotvil pohľadom pri mne, stál len niekoľko desiatok centimetrov odo mňa. Zaškeril sa.
Teraz to príde...
Skutočne. Z celej sily do mňa sotil, myslel si, že ma zhodí na zem. No bolo to, ako keď... neviem to popísať. Rozhodne nie sotenie, skôr akoby ma poriadne netrafil. Uličkou sa ozvalo plesknutie, no ja som sa ani nepohol. Ten chalan bol veľmi prekvapený, no okamžite sa napriahol a vlepil mi päsťou do tváre. V ten moment však už poskakoval a stláčal si ruku. Určite si niečo zlomil. Jeho chyba...
„Už ti stačilo? Urobil si si dobre?“ pýtal som sa ho výsmešne.
„Špina! Veď počkaj!“ spod bundy vytiahol pištoľ. To ma zaskočilo. So strelnými zbraňami nemám skúsenosti.
„Neblbni!!!“ Jeho kamoši sa prekrikovali jeden cez druhého a ťahali ho preč.
„Krysa jedna, ešte sa vyškiera!“ kričal ten, určite si niečo vypili. „Pustite ma! Som v pohode!“ kričal zasa, ja už som sa chystal na odchod, no opäť ma jeho ruky zastavili. Vymanil som sa z jeho zovretia a kráčal preč.
„Nemysli si, že nemám na to, aby som ťa zabil! Nebolo by to prvý raz!“
„Iste,“ odvetil som. Akonáhle som sa mu otočil chrbtom, zaznel výstrel a videl som ako mi cez tričko čosi preletelo. Z pŕs mi vystrekla krv, no guľka preletela až do nejakej budovy oproti mne. Videl som ju až kým sa nerozpleštila v stene. Počul som krik, siahol som si na hruď odkiaľ tiekla krv a potom sa pozrel na tričko. Zakrvavené a deravé. Pekne... Otočil som sa a kráčal som k nemu. Čo je moc to je moc. Bol som zhovievavý, no vidím, že sa to nevypláca. Jeho kamoši ho s krikom opustili kým on znova vystrelil a trafil ma do ramena, strely ma už pomerne boleli.
Teraz som bol naštvaný. V sekunde som bol pri ňom a šmaril som ho do uličky. Letel niekoľko metrov a zastal až o tehlový múr na konci. Kým by sa pozviechal bol som pri ňom a uštedril mu zopár úderov do hlavy a brucha. Krvácal, a to sa mi začalo páčiť, krv! Inštinkty zabijaka vo mne sa rozkričali a ja som zatúžil po krvi. Po množstve krvi! Cítil som ako sa mi sťahujú ďasná a v ústach sa mi zbieha jed. Pocítil som pulzovanie krvi v okolí mojich očí a vedel som, ako vyzerám. Ten chalan to i cez zakrvavenú tvár videl tiež a zmohol sa na krik, no vtom som sa mu zahryzol do hrdla až mi jeho krv striekala priamo do hrdla. Nemusel som ani prehĺtať. Bol to dlhý a silný pôžitok stekajúci priamo do môjho vnútra a spôsobujúci mi neopísateľnú eufóriu. Môj pôžitok však netrval dlho. Akési ruky ma schytili a hodili dozadu.
Kto si to dovolil?!
Len čo som sa postavil na nohy schytal som tri rany do tváre, tie boleli poriadne a zrazu som mal za chrbtom stenu po ktorej som sa skĺzol dolu. Cítil som ako mi po tvári tečie krv.
Konečne súper...

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: st Kvě 28, 2014 5:37 pm Citovat
Člověk
Počul som ako vzduchom letí päsť, no teraz som bol pripravený. Šikovne som sa vyhol úderu, ktorý skončil v stene za mnou a svojmu súperovi som uštedril po piatich ranách kdekoľvek na tele, kde som dočiahol. Schmatol som ho za krk a šmaril o náprotivnú stenu. Tam sa však len zachytil rukami a s vrčaním sa na mňa vrhol ako vystrelený šíp. Zrazili sme sa vo vzduchu, znelo to akoby udrel hrom, a boli sme na zemi. Teda len ja. Teraz už sa mi viac darilo vnímať nepriateľa. Videl som ako sa pohybuje, mení svoju pozíciu, aby ma zmiatol a stále pri tom zrýchľoval. Bol práve priamo za mnou, keď sa rozhodol zaútočiť, no ja som to čakal. Jeho päsť skončila v mojej dlani a ja som ho pritlačil ku stene. Bol to upír. Ale divný. Oči mal zelené, ale nie tak obyčajne, ako niektorí ľudia. Táto zelená akoby žiarila do tmy. Bola veľmi, veľmi výrazná, navyše keď sa mi cudzinec ukazoval v upírskej podobe a mal teda tmavočervené (až čierne) očné bielka. Vlasy mal mokré a neupravené, siahali mu takmer po ramená a oblečený bol podobne ako ja.
„To je všetko?“ Tento súboj ma skutočne bavil, bola to výzva na ktorú som čakal. Spestrenie rutiny a nová skúsenosť.
Zrazu som svojou rukou nezvieral jeho hrdlo a päsť, ale vzduch a dostal som úder do chrbta. Bol to jeden z tých úderov pod ktorými sa každý zloží, lenže nie ja. Nie teraz, keď mám pred sebou niečo takéto, niečo... nové! Zostal som na štyroch a tváril sa zničený a pokorený, chcel som, aby sa ten upír priblížil. Videl som ako jeho nohy zastavili priamo predo mnou a usmial som sa. No keď som sa po ne načiahol už tam nebol, schytal som kopanec a letel vzduchom, až kým som nepocítil na krku jeho ruky. Toto už mi raz predviedla Diana, vedel som presne čo urobím.
Chytil som sa jeho ruky a využil ju na pretočenie, tentoraz dopadol na zem on a to priamo na tvár. Okamžite som ho držal pod krkom a mlátil ho od steny ku stene. Mal výdrž, to som musel priznať. Opäť sme sa vymenili a navrch mal on. Bolo to skutočne zábavné.
„Dosť!“ Na tento príkaz môj súper totálne zamrzol a odstúpil.
Zo strechy jedného z domov zoskočil akýsi muž, mal rovnako zelené oči, ako ten s ktorým som sa bil. Tmavé strapaté vlasy takmer rovnaké ako tie moje mu krášlili už i tak nádhernú bielu tvár. Mal na sebe tmavý dlhý kabát, ktorý mu počas letu zo strechy epicky vial vo vetre. Ako som aj čakal, bez problémov pristál na rovné nohy a vykročil k nám.
„Damián,“ oslovil môjho súpera a dotkol sa mu pleca. Damián okamžite skryl tesáky a vyrovnal sa. Ich oči ma však naďalej udivovali. Čo sú do pekla zač?
„Zabil ho,“ začal Damián, no jeho stvoriteľ (usudzujúc podľa autority, ktorá z neho vyžarovala, a správania sa samotného Damiána) ho umlčal mávnutím ruky.
„Ja viem, dieťa. Ja viem,“ Pozeral sa mi do očí tak, až mi to bolo nepríjemné. Čo odo mňa chce?
„Kto je tvoj stvoriteľ?“ spýtal sa ma, keď ku mne podišiel. Bol som zaskočený. Na čo by to niekto potreboval vedieť?
„Čo ťa do toho, batman?“ odvrkol som, pretože som si všimol istú zaujímavosť. Kým moje rany už boli zahojené, Damián sa hojil pomalšie. Určite by to platilo aj pre jeho stvoriteľa, sú predsa rovnakí. Aspoň na pohľad.
Ten chlap sa usmial, kým Damián znervóznel a podišiel k nám bližšie.
„Moje meno je Nathanael,“ povedal ten chlap slušne, až ma to zaskočilo. Zacítil som sa trochu blbo, že som taký odmeraný, ale nemal som z nich dobrý pocit. Navyše som bol naštvaný, že ma odtrhli od krvi toho chudáka.
„Ed,“ odpovedal som, aby som vyrovnal skóre.
„Prečo zabíjaš ľudí?“ Spýtal sa ma a ukázal na mŕtveho chlapa na zemi. Nevypil som ho, no hlava mu visela len na malom kúsku kože, celý krk mal roztrhaný.
„Prečo by som sa ti mal spovedať?“
„A tebe sa to páči?“ Nechápavo som na neho pozrel.
„Čo mám robiť? Skapať od smädu?“
„Netrápi ťa, že to je... človek? Bytosť, tak ako ty? Veď aj ty si bol človek!“
A teraz som upír. Sme niečo viac! Moja myseľ nepripustila opak. Diana mi navyše niečo povedala, argument nad ktorý nie je.
„Bol som človek! Nič si z toho nepamätám, takže to asi za veľa nestálo, no teraz som VIAC. Teraz som o mnoho viac než len človek. A našou stravou je ich krv. A keďže zvieracia krv by ma zabila mám snáď hladovať? Navyše, ani človek sa nezamýšľa nad tým akú kravu má v hambáči, či ako to kura žilo, než skončilo v polievke či peci! Tak prečo by som mal ja premýšľať nad životom tých... tých zvierat?!“ Moje vnútro začínalo vrieť.
„Edmund, kto je tvoj stvoriteľ? Alebo je to žena?“
„Čo na tom záleží? Nasýtil som sa a teraz mi vypadni z cesty!“ bol som skutočne nahnevaný, cítil som pulzovanie svojich očí i to, ako si moje ďasná nárokujú na vysunutie špičiakov.
„Edmund, sme dvaja. Myslíš, že by sme ťa nezabili?“
Odpovedal som mu úsmevom a odhodlane som vykročil cez oboch čudákov von z uličky. Z cesty mi uhli, i keď som počul ako Damián vrčí. Takisto som počul ako ho Nathanael utešuje, divní chlapi.

Po ceste som si zbieral čo najčistejší sneh (vzhľadom na situáciu) a snažil sa zmyť aspoň trochu krvi, čo „zdobila“ moju kožu i oblečenie.
Nathanael...
To meno som už počul. Spomínal ho Dávid. Iste, hovoril, že Nathanael je na západe. Ale prečo ho spomínal? Všimol som si, že je iný. Divný. Ale prečo Diana pri jeho mene stuhla? Prečo Dávid považoval za nutné ju o ňom informovať? Zdá sa, že mám pred sebou pekne dlhé noci kým prídem na to, čo sa deje. Napadla mi však najpodstatnejšia otázka. Kde sa skryjem pred slnkom? Bojím sa vrátiť k Diane. Bojím sa jej urazenosti, jej hnevu? Netuším, no niečo mi hovorilo, aby som sa ešte nevracal. Vrátil som sa k svojmu bezcieľnemu blúdeniu a čakal kým sa situácia sama vyrieši. Musí mi predsa napadnúť nejaké riešenie! Vyšiel som z mesta a ocitol som sa v lese. Bolo tu krásne. Tmavý les, plný tieňov a tajomných zvukov. A predsa, najväčší predátor som tu ja! To mňa sa tu všetci boja! Sebavedome som kráčal lesom a rozhodol som sa poriadne nadýchnuť, tak ako som to neurobil už dlho. Poriadne som nasal všetky vône. Cítil som len stromy, vôňu ich kôry a listov, vôňu mokrej zeme, smrad z mesta, vôňu krvi čo som mal na sebe, vôňu mokrých vlasov a potom ešte jednu vôňu. Jemná a sladká vôňa. Tá nepatrí do prírody. Kým som sa snažil rozanalyzovať túto vôňu, postrehol som náhle ticho.
To ty si predátor, musel som sa zasmiať. Čoho sa ja, môžem báť? Vtom niečo zapraskalo, otočil som sa za zvukom a pocítil som náraz. Bol tak silný, že po tom, čo som prerazil kmene dvoch stromov, zastavil som sa o tretí. Ani som sa nepostavil na nohy, už som cítil, že na mne niekto kľačí a zarýva mi nechty do ramien. Chcel som zakričať, no náhlosť útoku ma úplne vyradila. Cítil som ako sa mi nechty zarývajú no chrbta znova a znova, ten niekto mi trhá chrbát! Moja krv skropila zem okolo mňa i kmeň stromu, pri ktorom som ležal. Napokon som na krku pocítil ľadové ruky a ktosi mi doň zahryzol. Aká bolesť, aká urážka, aké poníženie! Akoby som sa nevzpieral? Je to tak šialená hanba! A tá bolesť! Akoby niekto zo mňa trhal dušu obviazanú ostnatým drôtom, ktorý driape všetko okolo čoho prejde, mal som pocit, že zomriem! Z môjho hrdla sa vydralo vrčanie a napokon bezmocný krik, ktorý sa ozýval po celom lese. Cítil som ako slabnem, pred očami sa mi zatmievalo,aj keby som chcel bojovať, teraz už nemám silu. Konečne to prestalo. Ten niekto ma držal pod krkom tak, že mi nohy voľne viseli vo vzduchu. Nemal som silu otvoriť oči, bál som sa ďalšej bolesti. Tlak na krku sa stupňoval a zistil som, že sa točím. Zrazu sa ruka z môjho krku stratila a ja som bol vo vzduchu. Akonáhle som si to uvedomil narazil som chrbtom na niečo ostré a preniklo to skrze mňa. Visel som na tom a cítil som ako strácam silu. Cítil som ako krvácam aj tú krv čo mi ostala a počul som, ako kvapká na zem. Tá ostrá vec trčala cez moje brucho a bránila v hojení, bolo to to najhoršie čo som kedy zažil až kým som nestratil vedomie.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: čt Čer 05, 2014 11:11 am Citovat
Člověk
Otvoril som oči, teda aspoň tak ako sa to dalo. Spod mihalníc som videl šero miestnosti. Bolo tu prázdno. Povedal by som, že jediná vec tu, bola matrac, na ktorej som ležal. Ó... a množstvo prázdnych kelímkov s červeným zafarbením. Zjavne som sa dlho liečil. Ale, kde to som? Okná sú zaliate farbou, aby sem nebolo vidno... alebo, aby som ja nevidel von? Dvere však boli klasické, drevené. Posadil som sa a snažil si usporiadať myšlienky. Niečo ma napadlo a bolo to silnejšie ako ja. Vtom sa otvorili dvere a v nich stála akási žena. Skvele voňala, bola bledá... upírka. Tie zelené oči som už videl.
Keď ma videla pri vedomí zatvárila sa zhrozene a odbehla preč. Kým som sa postavil na nohy priviedla muža. Podobali sme sa na seba. Ale on bol vyšší, mal zelené oči a výraznejšie rysy.
„Ed?“ znelo to skôr ako otázka. Videl som ako je napätý.
„Č-čo sa...“ nevedel som sa dostatočne vyjadriť.
„Niekto ťa napadol,“ odvetil a tváril sa ľútostivo. „Stratil si veľa krvi a tvoje zranenia boli nesmierne vážne.“
„Aha,“ odvetil som a oprel sa o stenu, nohy ma akosi nepočúvali.
„Ešte si vyčerpaný, nemal by si sa veľmi namáhať!“
Brutálne ma boleli nohy, hlava a cítil som sa vyprahnutý. Pri drobnom záblesku svetla som chcel zomrieť, pretože ma pálilo, ako slnko v celej svojej sile.
„Už nechcem ležať,“ odvetil som prosto a na svojho hostiteľa som hodil prosebný pohľad. Nathanael (ako som si spomenul) chvíľu uvažoval, no napokon prikývol. „Tak dobre.“
Vyšiel som smerom k nemu, videl som ako nepatrne pozdvihol hlavu, vyzeralo to, ako by sa nado mnou povyšoval. Muselo to byť pre neho nudné ísť mojím totálne pomalým tempom.
„Musím sa ti ospravedlniť,“ začal zase keď sme šli dolu točitými schodmi. „za izbu kde si odpočíval.“
Ten chlap je samé prekvapenie! Nechápavo som na neho pozrel.
„Vieš, nemali sme čas ti zohnať posteľ a nábytok. Vyzeral si tak, akoby som opäť prišiel neskoro. Takmer vôbec si nereagoval, bola len otázka času kedy by si zomrel!“
Donútil som svoje suché pery k úsmevu. "Ja už mŕtvy som."
Konečne sme zišli tými odporne náročnými schodmi a mohol som sa posadiť za stôl. Dom to nebol honosný- nie, že by bol obyčajný- ale nie je to dom, v akom som posledný rok svojho života- neživota prebýval. Nathanael sa posadil tiež a tak sme sedeli až kým sa neobjavila tá upírka čo ma videla ako prvá. Obom nám priniesla niečo na nasýtenie. V nepriehľadných, umelých kelímkoch (ako vo fast-foode) s brčkom sa prelievala tmavá tekutina. Okamžite som cítil horkosť v ústach. Kelímky nám položila na stôl a pozrela na Nathanaela, ten jej prikývol. Začínal som mať pocit, že nepotrebujú slová, aby sa dorozumeli. Upírka odišla, no o pár sekúnd bola späť a sedela pri nás i so svojím kelímkom.
„Dobrú chuť,“ vyhlásila s láskavým úsmevom a pozdvihla svoj pohár. Automaticky som to zopakoval, tým som si vyslúžil blažené úsmevy oboch mojich opatrovníkov.
S veľkou chuťou som sa pustil do pitia. Okamžite som rozpoznal, že táto krv (ak je to krv) je iná, než akú som doteraz pil. Bola horkejšia, ale nevadilo mi to. Mal som taký smäd, že som pil a neuvažoval nad tým, čím to je a čo to vôbec je. Kelímok bol prázdny a ja som sa s pocitom úľavy oprel o operadlo. Netuším prečo, no začal som dychčať. Zase niečo nové.
Nathanael a tá upírka sa rozosmiali.
„Chceš ešte?“ spýtal sa ma, ale myslím, že odpoveď poznal. Upírka sa postavila, no Nathanael sa dotkol jej ramena a ona sa posadila späť. Akoby sa ani nebol pohol, no zrazu držal v rukách ďalší kelímok. Podal mi ho a posadil sa. Opäť som sa pustil do pitia, no ako som pil, uvidel som tvár akejsi ženy. Bola ... postaršia. Mala utrápený výraz, uplakané oči, sedela na posteli a tvár mala skrytú v dlaniach. Kelímok mi vypadol z ruky a keby ho Nathanael nezachytili, krv by sa rozliala po podlahe.
„Čo to bolo?“ Bol som v poriadnom šoku, ale nie preto, že by to bol hrozný zážitok, ale pretože som mal pocit, že tú ženu poznám, ale nevedel som odkiaľ. Jej žiaľ ma zasahoval ako ostré dýky a ja som sakra netušil prečo.
„Čo si videl?“ Nathanael ku mne načiahol svoju bledú ruku.
„Bola tam žena a bola ... šialene smutná!“ odvetil som a cítil som sa, strašne.
„Čo to bolo?“ Hodil som vydesený pohľad na Nathanaela a kelímok čo držal v ruke.
„Krv zo zvieraťa.“ odvetil mi Nathanael. Vyzeral napätý, neviem čo odo mňa očakával.
„Mám halucinácie?“
„Nie, len vidíš veci, ktoré si doteraz nevidel.“ Nathanael sa ku mne naklonil a hovoril akoby šeptom.
„Nemusíš piť len z človeka.“
Akoby som to ani nepočul. Môže upír niečo cítiť? Okrem telesných žiadostí? Čo sa dá vlastne cítiť? Čo to teraz cítim?
„Ja...“ musel som si premyslieť svoje slová, niečo sa mi tlačilo do očí, prišli mi vlhkejšie ako inokedy.
„Čo to vo mne tak, bolí?“
Nathanael sa priateľsky usmial a dotkol sa mi ruky, ktorú som mal bezvládne položenú na stole.
„To sú emócie!“ Odpovedal s pohľadom upreným do mojich očí. Keď som sa mu do nich zahľadel aj ja, nemal som strach... vyžaroval z neho pokoj. Také niečo som ešte nezažil. V posledných dňoch sa stalo toľko nových vecí.
„Bolí to, ako keby ma niečo prebodávalo!“
„To nič, prejde to. Ak dokážeš vydržať bez ľudskej krvi ešte pár dní, budú sa ti vracať spomienky na tvoj ľudský život. Budeš vedieť kto si... bol.“ Povedal to s takým nadšením, že sa takmer nedalo odolať.
„Čože?“ Niečo mi po líci stieklo dolu. Ihneď som to utrel rukou, tá zostala krvavá. Do riti! Krvácam?
Len čo som pozrel na ruku, odskočil som od stola, zastavila ma až stena. Stolička na ktorej som sedel udrela o stenu.
„Krvácam! Vedel som, že má Diana pravdu! Teraz zomriem!“
Upírka už v miestnosti nebola, bol tu len Nathanael a podával mi ruku. „Prečo si mi to urobil?! Koľko mám času? Bude to bolieť?!“ Toľko som toho o smrti nevedel.
„Edmund, kľud! Nezomieraš!“
„Tak prečo krvácam?!“ukázal som prstom na svoju tvár.
„Plačeš.“ hovoril so zvláštnym výrazom v tvári. Ruku mal stále natiahnutú ku mne. „Emócie patria k životu bez ľudskej krvi!“
„Plačieme krv?“
„Správne!“ konečne som prijal podanú ruku. „Nechceš sa prejsť?“ Súhlasne som prikývol, na čo mi odpovedal úsmevom.

Vonku bol sneh, oblaky boli tmavé, slnko nemalo šancu presvitať, takže sme sa mohli pokojne prechádzať po pozemku. Dom mal štvorcový tvar a v strede bol malý priestor pokrytý kachličkami a so záhradkou. Pripadalo mi to ako nejaký malý kláštor z filmov. Bolo tu však pekne a cítil som... pokoj.
„Ako som sa sem dostal?“ spýtal som sa Nathanaela, keď sme už robili tretí okruh.
„Nuž, ja... povedal som Damiánovi, aby ťa sledoval.“ priznal sa zahanbene. Na moju odpoveď však ani nečakal.
„Prišiel práve včas, nebyť neho... už tu nie si!“ Ruky mal zdvihnuté v obrannom geste.
„Čo sa to vlastne stalo? Videl... to?“
Nathanael chvíľu premýšľal, nevedel som nad čím a neprišlo mi to divné.
„Nie.“ odvetil napokon. „Keď prišiel, bol si takmer úplne vyschnutý a nabodnutý na strome. Pomaly sa zlietavali vrany.“
„Čo bude ďalej? Nemal by som sa vrátiť domov?“
Nate prudko zastal. „Nie, to by si nemal!“
„Prečo?“
„Nejaký čas, než sa zotavíš. Potom... ti to vysvetlím.“
S týmto faktom som sa musel zmieriť, pretože Nathanael bol dobrý v mlčaní a viac na túto tému nehovoril.
Našťastie zanedlho prišiel domov Damián spolu s iným chalanom. Očividný upír. Takisto zelené oči. Obaja boli v tmavých odevoch, určite prišli z lovu.
„Aký bol lov?“ spýtal sa ich Nathanael a ja som sa len zasmial nad tým, aký mám skvelý odhad.
Damián sa zasmial tiež, no ten druhý sa netváril nadšene. „Skvelý Nate, obaja máme dosť tak na týždeň,“ Odvetil mu Damián.
„Tak to by ste teraz mali odpočívať, nech sa neprepijete.“ usmial sa Nathanael priateľsky. Chalan čo bol pri Damiánovi pozrel mojím smerom tak, aby si ho Nathanael všimol.
„Ó, iste! Gabriel, toto je Edmund.“
„Edmund,“ podal mi ruku, stisk mal veľmi silný. Zahľadel sa mi pri tom do očí a nenápadne sa pousmial. V jeho očiach čosi preblyslo.
„Koľko?“ Otázka nebola smerovaná mne.
„Mal ťažké zranenia, bol vysušený v priebehu pár minút.“
„Pekné, koľko vypil?“
„Gabriel, veľa...“ odvetil mu Nathanael, z jeho hlasu som cítil, že ho karhá.
„V poriadku, ja len že už to je vidno. Edmund, vitaj,“ znova mi potriasol rukou a zostal po ňom len závan vzduchu. Čiastočne mi zapáchal, no z časti aj príjemne voňal, zvláštne. Nechápem to, toľko noviniek v jeden deň.
„Toľko toho cítim,“ ani neviem prečo som to povedal nahlas.
„Mal by si niečo vedieť o zvieracej krvi,“ začal Nathanael, čakal som prednášku. „Zvieracia krv ťa tak trochu robí ľudskejším.“ Podišiel som k nemu bližšie a ruky si skrížil na prsiach.
„Cítiš emócie, môžeš prechovávať city, lepšie sa kontroluješ, ale si slabší, pomalší a potrebuješ odpočívať.“
„Aha, a čo tie spomienky?“
„To je ďalšia vec. Postupne sa ti budú vracať spomienky, najprv z ľudského života, potom... z toho upírskeho.“ Povzdychol si.
„Čo z neho?“
„Výčitky, hlavne.“
„Aha, to je skvelé.“
„Bude to zlé, ale nie je to nič čo by si nezvládol.“ Nathanael sa na mňa usmial, som zvedavý či si tým prešiel aj on, ale predpokladám, že áno. Musí byť dosť starý keď toho toľko vie.
„Musím sa ťa niečo spýtať.“ Nadhodil som ďalšiu tému, bál som sa ostať osamote. Nathanael prikývol.
„Ja...no, ako to tu chodí s voľným časom?“ Túto otázku možno nečakal. Alebo ju nečakal tak skoro.
„Nuž, ja mám o zábavu postarané. Pracujem...“
„Kde?“
„Som u polície.“ Páni, to by som nečakal.
„Ako... môžeš byť v prítomnosti toľkých ľudí a byť v pohode?“
„Nuž,“ zasmial sa. „Chce to prax. A ja som mal dosť času na tréning!“ Usmial sa lišiacky.
Určite má za sebou nejaké to storočie cviku, pomyslel som si.
„A ako riešiš denné svetlo?“
„To je jednoduché. Upírstvo má mnoho výhod. Napríklad ovplyvňovanie. Takže som si vybavil len nočné.“ Jasné, že mi to nenapadlo.
„Aha... no, čo mám robiť ja?“
„No, to sa spýtaj Damiána, či Gabriela? Ako chceš.“ Kývol hlavou na schody.
„Nemám pocit, že by stáli o moju prítomnosť.“
Vlastne ani nemajú prečo túžiť po mojej spoločnosti. S Damiánom sme sa takmer navzájom pozabíjali a Gabriel ma nepozná vôbec. Teraz spolu máme byť v jednom dome? Hoci veľkom... Čudujem sa, že ma Damián vôbec priniesol sem a nevyužil situáciu a nezabil ma, keď mohol. Musí za tým niečo byť. Od kedy sa do pekla starám o to, či niekomu prekážam, zaznelo v mojej mysli. Fakt divný deň...
„Vieš čo?“ vyrušil ma Nathanael. „Máš šťastie, nateraz sa nemusíš starať o voľný čas. Nie dnes. Hovoril som ti o výhodách a nevýhodách zvieracej krvi.“ Som slabší a pomalejší, prehral som si v mysli. Počkať! Prečo mi teda Damián bol akýmkoľvek súperom?
„Fakt!“ skočil som mu do reči. „Ak je pravda čo hovoríš, prečo sa so mnou Damián mohol merať?“ Nathanaelovu tvár vyzdobil hrdý úsmev.
„Ako som ti povedal, sme prosto slabší. Museli sme nejako vyrovnať sily.“
Pohľadom som sa ho pokúšal dotlačiť k odpovedi.
„Povedzme, že práca v policajných zložkách a armáde po dlhé stáročia mi priniesla mnoho skúseností v oblasti sebaobrany. A tie rád odovzdávam svojím synom.“
„Takže ich učíš bojovať, zjednodušene.“
„Správne, to som robil. Teraz ich však už nemám čo učiť. Z istého hľadiska jeden z nich prekonal svojho učiteľa a druhý je tak dobrý ako ja. Moja družka Katarína, má na starosti mňa a mojich synov, napriek tomu som ju naučil aspoň základy sebaobrany. A tak by bolo na mieste, Edmund, na niečo sa ťa spýtať.“ Z jeho tváre sa druhý raz za deň vytratil úsmev. "Čo také?"
„Vieš, že tu nie si držaný. Kedykoľvek môžeš odísť a vrátiť sa k svojmu minulému životu. Dávam ti však aj inú ponuku. Môžeš tu zostať, v mojej rodine. Stať sa jej časťou a zdieľať náš životný štýl.“ Bol som zaskočený. Len dnes som sa prebral a už sa mám rozhodnúť. Nemám ešte toľko skúseností s týmto životom, ale viem, že môj predchádzajúci život, bol skôr o prežívaní od nasýtenia po nasýtenie. Nebavil ma, nemal som čo robiť a tak som pil. Duchaplné... chcem predsa vyskúšať aj niečo nové a teraz to mám priamo pred sebou!
„Ja... páni. Je toho na mňa tak veľa!“ Nathanael sa zatváril súcitne, to ma dostalo. Je to upír, ako môže byť taký ... citlivý?
„Ja... bojím sa, že sklamem?“ zatváril som sa neisto.
„Koho?“
„Seba... teba?“ Nathanael sa nahlas zasmial.
„Myslíš, že od teba čakám, že sa všetko naučíš hneď? Vieš ako dlho trvalo kým som skrotil seba? Kým som našiel Katarínu? Kým som vychoval Damiána a skrotil Gabriela? Doteraz veľa veciam nerozumiem, ale... teraz sme tu. Nečakám od teba zázraky. Viem aké je to ťažké. Len by ma potešilo, keby si to aspoň skúsil.“ Skutočne, ten upír musí toho mať veľa zažitého.
„Tak dobre.“
„Počkaj, nehovoríš to, kvôli tomu, že by si mal pocit, že na teba tlačím, alebo tak, že nie?“
„Nie, hovorím ÁNO, pretože to chcem!“
„Čo chceš?“ Jeho otázka ma zaskočila. Ale on ju myslel smrteľne vážne.
„Chcem skúsiť žiť ako vy.“

Na príkaz Nathanaela som bol oblečený v tmavom. Vonku sa stmievalo a trochu ma zaskočilo, keď z dverí domu vyšli štyri postavy. Všetci tmavo oblečení.
„Prečo...“ ani som nedopovedal.
„Nemohol som ich odhovoriť, prepáč.“ Nathanael pokrčil bezmocne plecami. V sekunde boli pri mne.
„No tak, je to ok. Len sa chceme pozerať, dám bacha na Gabriela, dobre?“ mrkol na mňa Damián. Gabriel ho za to udrel do ramena, za čo ho zase Katarína odmenila karhavým pohľadom. Skvelá rodinka...
Bežali sme do lesa za domom a potom stúpali vyššie a vyššie, až sme sa dostali na akúsi lúčku.
„Ideál!“ vyhlásil Nathanael. „Edmund, postav sa sem a opakuj po mne.“ Poslušne som po ňom opakoval rozcvičku.
„Nate,“ ohlásil sa Damián.
„Hovor synak.“
„Môžem sa pridať?“ Nathanael sa zamyslel.
„A čo my?“ ozvala sa po dlhej dobe Katarína. Mala krásny, sladký, materský hlas.
„Dobre teda. Dáme si taký menší rodinný turnaj, čo vy na to?“ spýtal sa Nathanael a ja som v Damiánových očiach uvidel záblesk radosti. Bol vo svojom živle.
„Takže Edmund,“ oslovil ma. „Teraz dávaj pozor!“
Pozor na čo? V tej chvíli sa odohralo viac vecí naraz. Najprv Nathanael zmizol, rovnako Damián. Na druhej strane lúčky sa do vzduchu vznieslo množstvo snehu a pod nohami sa nám rozvibrovala zem. Potom som vo vzduchu na chvíľku zachytil Damiána, zrazu už ryl kráter v zemi pár metrov od nás. Do tretice tu bol zrazu Nathanael a obaja sa držali po krkom. Nevrčali na seba, len sa pozerali jeden druhému do očí a zrazu tu bol len Nathanael. S ľahkým úsmevom na perách čakal čo bude ďalej, keď v tom sa za ním objavil Damián. Chcel zaútočiť zozadu, ale Nathanael to čakal. Šikovne sa uhol Damiánovmu výpadu a skopol ho na zem.
„Tak, to by bolo...“ vyhlásil, ale prv než by mohol pokračovať, bol už na zemi on. Damián ho stiahol k sebe.
„Neotáčaj sa súperovi chrbtom, Nate, však?“ zasmial sa tak, až odhalil dokonale biele a ostré tesáky. No páni, hoci som ich pohyby vnímal dobre, boli tak prepracované. Musia sa to učiť už hrozne dlho.
„Dostal si ma,“ odvetil mu Nathanael. „Edmund, vidíš. Aj majster tesár sa sekne!“
Musel som sa zasmiať tým dvom upírom čo ležali v snehu a dychčali.
„Môžem sa opýtať?“ ohlásil som sa a snažil som sa, aby môj hlas znel pokojne, ale po tom čo som videl (ako prepracovane vedia bojovať aj keď sú... podstatne slabší od iných upírov) som mal akýsi tenký hlások. „Ja len... eh... prečo tak dychčíte?“
„Ops,“ vydýchol Nathanael. „To je zvyk. Ak chceš žiť normálne, medzi ľuďmi-ak chápeš- musíš sa trochu prispôsobiť. A dýchanie je dôležité. Navyše sa teraz budeš viac unavovať a budeš dosť bližší ľudskému druhu než... upírom.“
„Takže i ja si na to postupne zvyknem?“
„Určite áno!“ odvetil. „Ak však na to nebudeš zabúdať. Takže chceš ísť medzi ľudí?“
Zamyslel som sa, ako by to asi dopadlo? Odolal by som chuti niekomu rozdriapať hrdlo? Ale tak, hádam môže byť sranda byť medzi nimi. Teda, viem aké to je sedieť zavretý v dome- na nič! Musím niečo robiť, nechcem sa nudiť.
„No, ja... sa nechcem nudiť.“ Všetci sa na mne zasmiali. „Čo? Čo som povedal také vtipné?“
„Edmund,“ oslovil ma Damián. „tu sa nikto nenudí!“
„Ako to?“
„Je to ľahké, teda pre nás, čo nemáme také chute na ľudskú krv, v tom má Gabriel istú výhodu.“ posledné slová povedal akoby len pre seba, no počul som ako Katarína vydýchla a Gabriel po dlhej dobe zmenil polohu a prekrížil nohy.
„Tak ako?“
„Jednoducho.“ Nathanael sa postavil a podal ruku Damiánovi, ktorý ju prijal. „Až sa vrátiš k svojmu ľudskému ja, budeš môcť chodiť do školy, alebo pracovať a venovať sa čomu chceš. Do tej doby však, musíš byť doma a učiť sa.“

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: pá Črc 25, 2014 11:01 am Citovat
Člověk
9. KAPITOLA: Talent

Veľmi ťažko sa mi vtedy sústredilo na Nathanaelov výklad. Začala mi vadiť prítomnosť mojej novej rodiny (ak ich tak smiem nazývať). Trvalo hodnú chvíľu kým mi dokázal vysvetliť čo i len obyčajné prehodenie súpera, no všetko sa to zlepšilo keď sa Katarína aj so svojimi „synmi“ vrátila domov. Na lúčke som zostal už len ja s Nathanaelom a to bolo o inom. Už ma nič nerozptyľovalo a s výhodou upírskej skvelej pamäte a teda so skvelou schopnosťou sa učiť, som bol schopný ho vnímať celú noc. Išlo najmä o to, ako využiť okolie v svoj prospech a o to, že nie len sila, ale najmä technika vyhráva boje. Samozrejme mi to vysvetlil na konkrétnom prípade mňa a Damiána.
Napokon začali Nathanaelovi pípať hodinky.
„Bude svitať, musíme ísť,“ Obaja sme sa vrátili domov a po veľmi dlhej dobe, som sa cítil unavený. Nechcel som spať, ale Nathanael mi to prikázal. Vraj by mal nasledovať slnečný deň, takže by to pre nás mohlo byť nebezpečné. Zaviedol ma do izby, kde som sa prebudil a zostal som v úžase.
Kde je tá matrac? A tie kelímky?
Skutočne, izba sa absolútne zmenila. Mal som tam francúzsku posteľ, zrkadlo, stôl a skriňu. Nathanael si všimol ako som zostal stáť a hľadieť- doslova- ako teľa na nové vráta.
„Ešte niečo,“ dotkol sa mi ramena. „už tri dni piješ zvieraciu krv. Najčastejšie sa rozpamätávame v snoch. Preto je dôležité, aby si najmä ty- ako začiatočník- spal!“
„Chápem.“
„Tak choď, vidíme sa...“ zamyslel sa. „Po západe slnka.“ S úsmevom vošiel do dverí o niekoľko metrov vpravo a zavrel.
To mi až tak dôveruje, že tu zostanem? Ale tak, prečo by som nemal, veď za deň čo som tu, som toho zažil takmer toľko, koľko za posledný rok aj niečo svojho života- neživota. Ozaj Diana... čo s ňou asi je? Nebojí sa o mňa? Nemal by som sa ísť ... alebo? Je to také ťažké, je moja stvoriteľka a ja som jej dieťa, mal by som byť s ňou a nie sa tu poflakovať. Určite si robí starosti.
Musíš ísť spať, všetko má svoj čas a ty ho máš nekonečné množstvo. Teraz ale je prednejšie tvoje vedomie. Spi...
Pravda, ja mám čas. Vošiel som do izby, zavrel za sebou dvere a upadol do hlboké spánku. Pripomenulo mi to istý deň v októbri kedy ma to takto ťahá k uľahnutiu.
Hĺbkou spánku to bolo veľmi podobné, lenže miesto fantázií o meste z bieleho mramoru, kde ležia ľudia s potrhanými tepnami, z ktorých vyteká životodárna krv, sa mi snívalo o veciach... zvláštnych.
Videl som bledomodrú knižku vloženú v tmavohnedej, drevenej knižnici. Bola na nej akási zástava. Videl som tmavý koberec na ktorý svieti slnko. Zrazu som sedel na sušiaku na prádlo a vozil sa na ňom. Potom som videl tvár ženy. Bola mi povedomá, ale... bola to tá žena, čo som ju videl už skôr. Lenže bola mladšia, usmievala sa a volala moje meno.
Prebral som sa s úsmevom. Zvláštne...

„Kde je Nathanael?“ pýtal som sa zdesene, keď som sa na chodbe stretol s Damiánom.
„Pracuje, hovoril ti predsa, že robí nočné.“
„Aha.“ jasné že mi to hovoril, len som teraz trochu mimo.
„Takže dnes ťa mám na starosti ja.“ dodal Damián s diabolským úsmevom.
„Počkať, ako na starosť?“
„Dnes budeš cvičiť so mnou.“ odpovedal a napriek svojej snahe sa mu nepodarilo skryť úsmev. Istotne sa teší, ako si dokončíme náš nedokončený zápas. Lenže on teraz bude vo výhode. Ja už nie som tak silný a on je presne taký, aký bol. Možno mocnejší, pretože si uvedomuje svoju výhodu.
„Super.“ odvrkol som. Hodil mi čiernu mikinu s kapucňou a obaja sme vybehli von z domu. Bola nádherná noc. Nebo bolo posiate hviezdami a mesiac prekrásne svietil. Bolo také ticho, že som mohol počuť ako mrzne. Krása...
Nočný les bol prekrásny a plný akýchsi vibrácii, ktoré som nevedel pochopiť. Snáď inokedy.
„Hej, greenhorn!“ ozval sa Damián, keď sme znova dorazili na lúčku, kde som len včera trénoval s Nathanaelom.
„Čo?“ Odvetil som mu. Stál pokojne a usmieval sa na mňa. To sa mi nepáči.
„Nebude to ako tréning s Nathanaelom. Neublížim ti... nie veľmi. Ale v našom klane, je prosto veľmi potrebné vedieť sa brániť. Inak neprežijeme!“ Zrazu už nebol na mieste, kde pred tým stál. Zostala po ňom len prázdnota a rozvírený vzduch. Niečo sa mihlo na strome vpravo a zrazu som bol na zemi. Niekto do mňa totiž zozadu sotil. Nie niekto, bolo mi jasné, že je to Damián. Pokúšal som sa ho vnímať. Počúvať jeho pohyby a vnímať ich intenzitu, no než som stihol zareagovať na útok, než som sa stihol brániť, už som letel vzduchom, či sa váľal po zemi. Dnešok bude ťažký, môj vnútorný hlas má pravdu.
„Musíš sa viac snažiť Edmund!“ ozývalo sa z lesa, z lúčky, spoza mňa... ako sa môže tak rýchlo hýbať? Prečo mi to vtedy tak neprišlo?
„Sústreď sa!“ vravel. Jemu sa to povie!
„Snažím sa! Ale si prirýchly!“ kričal som. Už som bol vytočený. Cítil som ten tlak v očiach i nutkanie vyceriť tesáky. Viem, že to bude zahanbujúce, lenže ako to urobím bez toho, aby som posílil svoje schopnosti ukázaním svojej upírskej podstaty?
Nechal som sa tým ovládnuť a začul som vlastné vrčanie. Zatvoril som oči a znova sa sústredil. Zrazu som pocítil niečo, čo sa mi ešte doteraz nepodarilo. Bola to sila, akýsi druh sily. Silná vibrácia, chvenie vzduchu a tlak, ktorý ma upozorňovali, že nablízku niekto je. Nie človek. Zrazu som vedel určiť polohu všetkých živých tvorov v lese. Mohol som presne povedať kde sú, i čo robia. Priam som ich cítil. A cítil som ich strach. Niečoho sa báli. Aha! Už som to zacítil aj ja. Bolo to silné. Akoby všetky vibrácie a sily vychádzali práve z toho. Rýchlo sa to pohybovalo a približovalo ku mne. Pochopil som, o čo ide. Prosto som cítil Damiánovu silu. Jeho upírsku silu, jeho skutočnú silu. Bola veľká, väčšia než moja. Ale to malo aj nevýhodu, lepšie som ho zachytil. Teraz som vedel presne určiť kde je a vedel som predpokladať, kam smeruje.
Priprav sa... ozvalo sa vo mne a sám neviem ako, už som stál v predklone a čakal útok. Konečne po dlhých desiatkach minút som ho uvidel. Damián sa tváril sústredene a bežal priamo ku mne.
„Tak poď!“ zakričal som plný radosti z toho, čo sa mi podarilo a rozbehol sa proti nemu. Bol príliš rozbehnutý, než aby stihol zmeniť smer bez straty rovnováhy a tak sme sa zrazili tak silno, až to znelo ako úder hromu. Damián však zareagoval skôr než ja a hneď ma hodil nabok, kde som narazil do stromu. Chcel znova zmiznúť no to som nemohol pripustiť. Nedovolím mu to! Okamžite som bežal za ním. Cítil som ho. Bol ako magnet. Našiel by som ho i keby som nechcel. Sledoval som ho i keď skákal zo stromu na strom i keď bežal po zemi či skokmi priam lietal z miesta na miesto. Stále som bol za ním. Lenže... ako sa dostať pred neho? Rozhodol som sa stočiť smerom k lúčke, nie hlbšie do lesa a dúfal som, že Damián sa otočí podobným smerom. Chvíľu pokračoval do lesa, no potom sa stočil presne tam, kam som chcel. Ak sa zrazíme čelom, ako to dopadne? Čo ak ho skúsim prekvapiť z boku?
Počkal som kým preuteká okolo mňa (Je možné, aby necítil tú silu ktorá vychádzala zo mňa?) a rozhodol sa ho dobehnúť. Trvalo mi to len chvíľku a bez váhania som na neho skočil z boku. Nebolo to to najúžasnejšie čo som mohol vymyslieť. Obaja sme sa kotúľali dolu akousi strminou a pri tom do seba tĺkli. Len čo som vykryl jeden jeho úder, dostal som ďalší z druhej strany. Stále viac som bol rozzúrený čo ma len rozptyľovalo. Keď už toho na mňa bolo priveľa, nohami som ho odkopol od seba a vyskočil som do vzduchu. Už ma nebavilo sa kotúľať dolu. Videl som ako Damián letí medzi stromy a ja som mal čoskoro pristáť tiež. Neodhadol som svoju rýchlosť takže som po dopade ešte urobil zopár premetov a zastavil sa až o strom. To bola tvrdá jazda!
Nájdi ho...
Do pátrania po Damiánovi som zapojil svoje novozískané schopnosti. Intenzita jeho vyžarovania bola slabšia, stále však výrazná. Konečne som ho našiel. Ležal pod stromom a nehýbal sa.
Môže upír zomrieť na pád z výšky?

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: pá Srp 08, 2014 1:32 pm Citovat
Člověk
„Do riti! Damián!“ pribehol som k nemu. „Si v pohode?“
Pomaly sa otočil ku mne. „Čo ... do pekla!“
„Takže si,“ skutočne sa mi uľavilo. Prezrel som ho. Cez stehno mal prebodnutý konár a oblečenie mal pekne zničené. Rany sa však už zahojili.
„Daj to von!“ prikázal mi.
„Fajn!“
„Inak sa to nezahojí.“ dodal. Jasné, chápem...
Konár som vytiahol von a sledoval Damiána.
Vyzeral pekne vysilený. Niekoľko minút sme tam zostali, obaja sme sedeli opretý o kmeň stromu a odpočívali. Viem, čo to znamená byť unavený.
„Kde si sa tam zobral?“ pýtal sa ma.
„Chcel som ťa prekvapiť. Prepáč, nemyslel som na to, že padneme dolu tou strminou. “
„Ako si do pekla vedel kde som?“ Tá otázka ma zaskočila.
„Nerozumiem,“odvetil som a pozrel sa naňho. „Veď som ťa cítil. Normálka, či?“
„Čo? Cítil?“
„No,“ zaváhal som. „hej,cítil. Silu, čo z teba vyžaruje. Bolo to divné.“
„Ach, super.“
„Prečo, čo je?“
Damián sa postavil, noha už bola v poriadku. „O tom sa pobavíš s Nathanaelom.

Katarína nás privítala slovami vďaky, že má čo prať a okamžite nás oboch hnala okúpať sa. Iste, boli sme špinaví, dobití, krvaví a dotrhané šaty na nás len viseli. Po teplom kúpeli nám hneď bolo lepšie. Damián musel Kataríne vysvetliť, čo sa stalo a mne neuniklo ako udivene sa na mňa Katarína pozerala.
„Edmund, ako si to dokázal?“ spýtala sa ma, a podišla ku mne bližšie.
„No ja neviem, už aj Damián...“ ani som nedopovedal a už mi položila ruku na tvár.
„Nie je to nič jednoduché a... necítil si vôbec to... volanie?“
Nahodil som nechápavý výraz. „Volanie? Nie... to bolo skôr. Cítil som tie vibrácie a taký tlak, prosto.“ Teraz vyzerala nechápavo ona.
„Vibrácie? Tlak? Čudnejší popis chuti na krv som ešte nepočula.“
„Počkať, aká krv?“
„Veď Damián krvácal a ty si... nič neurobil.“
„A čo som mal?“
„Edmund, vôbec ťa nelákalo sa napiť krvi?“ Pochopil som to...
„No... nie, myslel som skôr na to, ako by ste reagovali keby som vám zabil syna.“ vystrúhal som trápny úsmev.
Katarína len potriasla hlavou. „Páni, to je rýchle.“
„Fakt?“
Náhle však zvážnela. „A o akých vibráciách si to vravel?“
„No myslel som, že hovoríme o tom čo... sa mi stalo.“ opäť ten úsmev.
Katarína sa pozrela na Damiána, ten sa nadýchol a podišiel k nej.
„Zdá sa, že u Edmunda sa nám objavil... talent.“
Katarínina tvár sa rozjasnila úsmevom, zrazu sme sedeli na pohovke pri televízii.
„Hovor Edmund, čo sa ti stalo?“
Jej záujem ma tešil. Opäť som rozpovedal čo som cítil a najmä ako som to cítil. Intenzitu, vzdialenosť... Katarína ma pozorne počúvala a keby občas nepritakala hlavou, neveril by som, že ma vníma.
Obaja sme počuli ako po príjazdovej ceste prichádza auto. Nathanael sa vracia domov.
„Ahojte!“ zvolal na pozdrav a na odpoveď ani nemusel dlho čakať.
„Mám zlé správy.“ hovoril a skákal od okna k oknu. Zastieral žalúzie a pri tom hovoril. „Situácia sa vyostruje. Ľudia sú fakt už zblbnutí. Krajiny medzi sebou začínajú s malými roztŕžkami!“ nadýchol sa a pozrel na nás. „Vôbec to nevyzerá dobre.“
„Ak by sa niečo strhlo, zmizneme.“ odvetila mu Katarína.
„Nie je vhodná doba na vojnu. Vedenie sa odhodláva k Veľkému Odhaleniu... teraz skutočne nie je vhodná doba na vojnu.“
„Na vojnu nie je nikdy vhodná doba.“ ozval sa Gabriel, ani neviem kedy a odkiaľ prišiel. Nathanael mu prikývol.
„Tak čo sa bude diať?“
„Nemôžeme len tak odísť, vieš ako to funguje. Vedenie...“
„Iste, dôchodcovia.“ skočil do rozhovoru Damián so sarkastickým úsmevom.
„Zasvätíte ma už niekto?“ spýtal som sa nervózne. Z toľkého prívalu energie, vibrácii a sily, nehovoriac o strese, ktorý v miestnosti teraz poriadne otrávil vzduch.
„Je toho viac, čo by ste spolu mali ešte prebrať, Nathanel.“ povedala mu Katarína. Nathanael sa na ňu zvláštne zahľadel. Zvláštne, pretože z jeho pohľadu sršalo veľké množstvo emócii.
„Čo sa stalo?“ pýtal sa s rukami opretými o boky.
„U Edmunda sa ukázala... istá zvláštnosť.“
Nathanael si ma prezrel a podišiel bližšie. „Čo sa stalo?“
„Má talent.“ ozval sa Damián, aby konečne narušil narastajúce napätie.
„To nechaj na mne.“ odvetil mu Nathanael, nemal najlepšiu náladu.
„Poď za mnou.“ spoločne sme vyšli na poschodie do jeho pracovne, kde som ešte nemal tú česť byť. Izba absolútne skvele ladila k celému domu. Jemná vanilková farba na stenách, stôl z tmavšieho dreva za ktorým bolo veľké okno, teraz zastreté tak, že cezeň neprenikal ani jediný lúč svetla z práve vychádzajúceho slnka. Svietili tu malé závesné lampičky umiestnené v blízkosti obrazov, ktorých tu bolo hojne. Na ľavej strane izby bola tmavá kožená pohovka, kreslá a stôl a naproti bola knižnica s knihami. Na podlahe bol tmavočervený koberec a po celej izbe boli esteticky poukladané kvetiny (podľa mňa Katarínina práca).
Zamierili sme k pohovke a posadili sa. Nathanael mi prišiel skutočne nervózny. Ale keď som sa mu lepšie prizrel, vedel som o čo ide. Kruhy pod očami, pošedivelé oči, bledá a pochudnutá tvár. Čo sa stalo, že tak vyhladol?
„Hovor Edmund.“ vyzval ma a ja som rýchlo začal s vysvetľovaním situácie. Opisoval som mu tréning s Damiánom i náš pád.
„Takže, si ho vystopoval.“
„No, dá sa to tak povedať.“ pokračoval som.
„Hmm,“ zamyslel sa. „Nie je to častý dar, ale... užitočný.“
„Takže mám dar, či... talent?“ zaradoval som sa. Že by som ako upír v niečom vynikal?
„Vyzerá to tak. Za svoj život som sa stretol len s jedným stopárom. Dodnes žije s Vedením.“
„Aha, no a... Čo je to Vedenie?“ nedalo mi sa to nespýtať.
„Sú tam najstarší upíri sveta.“
„A čo králi?“
„Ako ti to vysvetlím?“ zamyslel sa. „Vedenie priamo zodpovedá kráľom. A aby mohli vykonávať určité veci, potrebujú povolenie jedného, či druhého kráľa. Záleží od toho, kde chcú zasahovať.“
„Aha.“ odvetil som. Nathanael vystrúhal priateľský úsmev, mne prišiel skôr ako mučenícky.
„Nathanael, si v poriadku?“
„Neboj sa, Edmund. Nie je to nič, čo by nenapravila zvieracia krv.“ Vyskočil som na nohy a postavil sa ku dverám.
„Mám ti nejakú priniesť?“
„Netreba, všetci pôjdeme spať. Opäť nás čaká jasný deň. Tento týždeň má byť jasno takže... priprav sa na spomienky.“
„Iste, a čo tá krv?“
„Katka mi prinesie, len jej to prosím povedz.“
„Dobre.“ využil som svoju upírsku rýchlosť a v sekunde som bol pri Kataríne. Dozvedel som sa len to, že Gabriel celú noc pobiehal po lese a meste a že už rovnako ako Damián išiel „spať“. Spokojný s vývojom dnešnej noci, som zaľahol do postele a čakal, čo sa bude diať.

Trvalo celý týždeň kým som si dokázal všetky spomienky usporiadať a začali mi dávať zmysel. Pamätal som si už na Jakea, Kristínu či Elenu a dokonca Bobbyho. Nathanaleovi som musel referovať čo všetko si už pamätám a to, že si pamätám svojich blízkych ho znepokojilo.
„Nie je dobrý nápad im volať či navštevovať ich, možno si odolal Damiánovej krvi, no kto vie, či by si odolal... ľudskej.“ Takže som bol v jeho očiach stále greenhorn.
Každú noc som žiadal Damiána, aby sme šli trénovať. Hoci Nathanael bol dobrý teoretik a učiteľ, mne sa lepšie učilo praxou a to s Damiánom. Naučil ma účinne používať okolie ako zbraň a moju pozornosť upriamil na zručnosť a nie silu. Hoci sme sa zakaždým vracali ako z bojiska, Katka (ako som dostal povolenie ju volať) nám už nenadávala. Možno bola rada, že Damián a ja si spolu začíname rozumieť. Čo ma však znepokojovalo bola Gabrielova pasívnosť. Celú noc o ňom niet zmienky a zrazu sa objaví doma. Často je zatvorený s Nathanaelom v pracovni a hovoria spolu. O čom? To neviem, čo ma šokuje pretože som si myslel, že môjmu upírskemu sluchu nič neunikne.
Rozhodol som sa ukončiť tento týždeň trápnej ignorácie a raz keď boli opäť zavretí v pracovni som si na Gabriela počkal. Netuším ako dlho som tam čakal, no vtom sa otvorili dvere a von vykráčal Gabriel. Keď ma uvidel len prikývol na pozdrav a išiel ku schodisku.
„Gabriel!“ zvolal som na neho. Prudko zastal a pozrel na mňa.
„Čo sa deje?“ podišiel ku mne, až teraz som si všimol aký je mohutný. Najvyšší a najsilnejší z klanu. Vyzeral, že bol premenený okolo dvadsiateho ôsmeho roku života. Mal strnisko a mierne vlnité čierne vlasy po ramená. Narozdiel od ostatných z klanu, chodil zvláštne oblečený. Nenosil tričká či košele. Zásadne nosil rozopínaciu mikinu (bez trička) a dole na vešiaku mal čierny kabát z tvrdej kože.
„Máš nejaký problém? Potrebuješ pomoc?“ Jeho starostlivosť ma zaskočila rovnako, ako jeho blízkosť. Musel som sa trochu odtiahnuť, Gabriel je skutočne zvláštny. Ako jediný upír mi tak trošku smrdí. Možno sú to tie jeho vlasy, skutočne... vyzerá trochu ako divoch.
„No ja...“ trochu mi vypadlo, čo som chcel povedať. „Ja len, vadím ti tu? Alebo, robím niečo zle?“
Gabriel na mňa vyvalil oči, vyzeral prekvapený.
„Čože? Nie! Edmund, pokoj!“ Chytil ma za ramená.
„Ja ... len nerozumiem.“ Gabriel zvážnel a pustil ma. „To, že tu nie som nie je tvoja chyba. To sú záležitosti svorky.“
„Whoa, počkaj,“ zdvihol som ukazovák. „Aká svorka?“
Gabriel si len povzdychol a mávol rukou. „Prepáč, to ti nemôžem povedať. Pozri, polepším sa.“ Vzdychol si a chytil ma za obe ramená. „Sľubujem, že sa ti budem viac venovať.“ Pozrel na mňa spýtavým pohľadom, čakal odpoveď.
„Iste.“ pousmial som sa, bol som pomerne spokojný s tým ako sa rozhovor vyvinul.
Čas plynul, v tomto klane som prežil svoje prvé upírske vianoce a zimu vystriedala jar. Zabýval som sa tu, bolo mi tu skvele. Fungovali sme ako pravá rodina, spoločné „jedlo“, rozhovory, hry, výlety. Cítil som sa ako za života. Až na jednu vec... cítil som, že vo svojom živote niečo postrádam. Už dávnejšie som si povedal, že svoju mamu radšej nechám veriť, že som mŕtvy, než by som jej ublížil tým, čo som, či horšie...
No hoci mi moja mama veľmi chýbala, bolo tu ešte niečo, alebo niekto. Vedel som už takmer všetko o svojom živote a predsa tu niečo chýbalo. Kus skladačky... podstatný kus skladačky, ktorý som potreboval. Nathanaela trápila moja častá melanchólia, keď som sa prosto cítil prázdny, opustený, zbytočný a vedel som sa sústrediť len na náramok na mojej ruke. Bol tam, nevedel som odkiaľ ani prečo ho nemôžem dať dole.
„Počuj, Ed,“ prišiel raz za mnou. „Mám návrh.“
Hovor chlape práve si ma zaujal, pomyslel som si...
„Vieš, verím, že svoj smäd ovládaš,“ začal. Preboha, už ani neviem ako ľudská krv chutí! A túžbu po krvi som necítil už dlho, skrátka ma krv nevedela dosť utíšiť. Napil som sa, len aby som nebol hladný, ale inak som ju nepotreboval. Niekedy ma museli nútiť, lebo som nepil tak dlho, že som začal schnúť, ale ja som prosto necítil potrebu. Skutočne nie...
„No, rozhodol som sa, že by sme ti našli prácu. V meste je veľa podnikov, kde by si mohol pracovať a zarobiť si nejaký peniaz, čo ty na to?“
Bol som v šoku, Nathanael ma chcel pustiť samého medzi ľudí. POKROK!
„Ja, ja...“ zakoktal som sa od šoku.
„Samozrejme s tebou pošlem...“
„Mňa!“ ozval sa Damián odhodlane. Ani sme si nevšimli, že prišiel. „Každý predsa vie, že z tejto rodiny zarábam najviac. Som teda najlepší hľadač zamestnaní. A vôbec, neviem, prečo to tu ešte stále obhajujem. Edmund, poďme! Odteraz si pod mojimi krídlami! Nathanael, papa.“ Skôr, než Nathanael stihol namietať, Damián mi podával koženú bundu a viedol ma vchodovými dverami.

„Kam to ideme?“
„Uvidíš. To je moja podmienka!“ lišiacky sa usmial a bratsky ma udrel. Dnes mal jednoznačne dobrú náladu, alebo plánoval niečo, na čom sa dobre pobaví. Začínal som byť nervózny. Brechot psov, sykot mačiek, hlučná hudba, krik. To všetko som počul, keď sme narazili na starú oceliareň za mestom.
Bola tam neskutočná tlačenica. Vzduch bol cítiť krvou, potom, peniazmi.
Damián naširoko roztvoril náruč, akoby chcel objať všetok vzduch i prítomných tu a s hlbokým nádychom zakričal: „Tu si zarábam ja! Nikde sa nenaučíš lepšie odolávať krvi a navyše sa biť!“
„A čo robíš? Upratovačku?“ doberal som si ho.
„Nebuď kokot.“ odsekol s tvrdým výrazom a zmizol v dave. O chvíľu sa vrátil s chlapíkom, čo mal v ruke megafón.
„Denis, toto je môj brat Edmund.“ predstavil ma Damián.
„Je prinajemenšom taký dobrý ako ja!“ povedal, a ja som sa cítil poctený, ako človek by som sa asi začervenal.
„Bude zápasiť?“ spýtal sa ten.
„Nie!“ odvetil mu Damián, len som mu chcel ukázať, kde sa zarábajú pravé prachy!“ zaškeril sa.
„Fajn, ideš za päť minúť, Robo nevyzerá, že by mal problém s tou lúzou naproti.“ Denis hodil hlavou smerom medzi ľudí. Damián ma chytil za bundu a viedol medzi ľudí. Zrazu som videl o čo ide. Zápasy. Iste, kde by Damián inak vynikal?
„Vidíš ho?!“ spýtal sa ma Damián a ukazoval na vyholeného a potetovaného chlapíka.
„To je Robo, je to fakt dobrý zápasník!“
„Super a čo ja s ním?“ Damián sa zamyslel.
„Zatiaľ vôbec nič.“ opäť ma viedol do nejakej miestnosti.

„Tak takto si zarábaš?“ začal som si ho doberať. „Nie je ti to blbé? Oni sú ľudia a ty upír! Akú majú šancu?!“
„Nie je to jedno? Zarobím prachy! Pozri, hrám sa, že som človek. Udieram, nechávam sa udierať a potom víťazím, občas prehrám, aby to nebolo blbé, ale vynahradím si to neskôr. Lenže peniaze, ktoré vyrábam ja, nevyrába nikto iný! Som obľúbený!“ zaškeril sa. „A teraz mi pomôž.“ podal mi obväz a ja som mu ho omotal okolo pästí a najmä zápästia.
„Sleduj a uč sa.“ mrkol na mňa.
Damián si dal dole tričko a odhalil svoje telo, mal dosť jaziev, zjavne ešte z ľudského života a taktiež tetovania na ramenách a chrbte. Bol som prekvapený, no páčilo sa mi to. Vyšli sme von, keď v zaznelo Damiánovo meno. Ten šiel hrdo do kruhu ľudí a poskakoval pri tom z nohy na nohu. Vyzeral ako blbec. No ľudia sa ho dotýkali ako nejakého hrdinu a dievčatá sa priam rozplývali. Bolo mi do rehotu. V ringu s ním stál akýsi bezkrký kulturista. Vyzeral ako Hulk, len v bielom, popravde som sa trochu zľakol za Damiána.
„Páni, pravidlá poznáte! Len, aby ste vedeli, hrá sa o desaťtisíc!“
Obaja prikývli a odstúpili od seba, Damián sa usmieval a čakal na útok protivníka. Ten sa JASNE spoliehal na svoju stavbu a techniku totálne odflákol. Jeho ruka vystrelila do útoku prvý raz, no Damián sa uhol, toto sa opakovalo asi trikrát, a potom zaútočil Damián. Kopol obra pod koleno a kolenom ho udrel do tváre. Hulk bol chvíľu mimo, no potom nečakane udrel Damiána do tváre, až mu vystrekla krv z úst. Damián vyzeral zmätený, no rozchodil to. Vypľul krv a keď sa obor rozhodol znova zaútočil Damián ho zrazil jedinou päsťou k zemi. Začul som zlomenú kosť. Kľakol si na neho a mlátil ho do tváre, kým nezaznela siréna.
„A víťazom jeeeee, Nateson!“ škeril sa Denis a v jednej ruke zvieral peniaze kým v druhej Damiánovu ruku. Damián sa usmieval ako decko čo si splnilo svoj sen.

„Aké to bolo?“ pýtal sa ma Damián, keď si po ceste počítal peniaze a dával si ich do vrecka.
„Pôsobivé.“ usmial som sa. „Počuj, tetovania? To je možné?“
Damián sa len zasmial. „Iste, ak môžeme krvácať, prečo nie? Mám nápad!“ zdrapil ma za ruku a bežal po chodníku. „Jedno si dáš aj ty! Nech je vidno, že sme bratia!“ dychčal nadšene a ťahal ma ulicami Šadoviec.
„Nie, nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ bránil som sa.
„Ale choď, Gabriel má tiež! Dokonca aj Nate! Len ho neukazuje!“
„Čože? To som nevedel!“
„No ták, bude sranda, poď!“ žadonil.
„Fajn, ale ja nemám peniaze!“ Damián si poklepal po náprsnej kapse.
„Ale ja hej!“

Keď sme sa pred svitaním vrátili domov, cítil som sa ako iný „človek“. Moje ramená, predlaktia a zápästie zdobili tetovania. Citáty z kníh, ktoré som si pamätal a rôzne symboly vložené do tribalov okolo mojich rúk. Ešte, že Damián tak ovláda hypnózu. Ten provokatér sa tváril ako hrdý brat, no ja som bol mierne nervózny z toho ako to príjmu Nate a Katka. Upokojoval som sa myšlienkami, že i iní členovia rodiny majú tetovanie. Damián mi robil hovorcu a obhajcu, keď som moje ruky ukázal „rodičom“. Tí tento fakt prijali celkom v pohode, vraj sú to moje peniaze a je na mne ako s nimi naložím. Neboli to moje peniaze, ale to nemusia vedieť...
„A takto si zarábam.“ lúčil sa so mnou Damián keď som šiel k sebe do izby.
„Zaujímavé, ako často?“ Damián sa zamyslel a priložil si prst k perám.
„Kedy chcem! Potrebujem peniaze? Idem sa biť.“
„Počkaj, vždy len s ľuďmi? Príde mi to... looserské!“ zaškeril som sa na neho. Damián sa len usmial. „Nie, nie len s ľuďmi. Ale o tom neskôr. Mal by si záujem?“
Jeho ponuka ma absolútne zaskočil.
„Damián ja...“ Rukou ma umlčal.
„Okej okej, chápem. Máš čas, len premýšľaj. Musím ísť. Vidíme sa zajtra!“ povedal keď odchádzal z mojich dverí.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu

Zobrazit příspěvky z předchozích:  

Časy uváděny v GMT + 1 hodina
Strana 3 z 3
Jdi na stránku Předchozí  1, 2, 3
Přidat nové téma

Přejdi na:  

Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra.
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru.
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru.
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru.
Nemůžete hlasovat v tomto fóru.