Obsah fóra Děti noci, útočiště pro upíry a vlkodlaky
Autor Zpráva

<  Naše vaše tvorba  ~  Whispers in the Dark

Pokračovať, či nepokračovať?

Ano  
100%
  [ 2 ]  100%
 
Ne  
0%
  [ 0 ]  0%
 

Celkem hlasů : 2
NikifuS
Zaslal: ne Bře 02, 2014 12:54 pm Citovat
Člověk
Svižne som vyšiel na cestu a svojím tempom som vyrazil domov. Prečo chcela vystúpiť práve tam? Tam to nie je zrovna.... bezpečné. A vôbec to nie je ulica pre dievča ako ona. Aj keď, už ma stihla veľa krát prekvapiť. No čo, tak či onak je preč. Zaujímavá osoba.
Len týždeň po veľkom sklamaní a už by som sa nezmyselne vrhal do ďalšieho... Áno, vždy som vedel, že som CVOK.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: ne Bře 02, 2014 1:28 pm Citovat
Člověk
4. KAPITOLA: Šťastie

Opäť ráno. Vonku bolo šero, no vedel som že budík zazvoní už čoskoro.
Desať, deväť, osem... počítal som v mysli. Dopočítaval som ešte trikrát, kým budík zazvonil. Mal som povznesenú náladu. Ani som nevedel prečo. Opäť som sa tešil do školy. Chcel som byť v spoločnosti.
V kuchyni sedela mama na barovej stoličke a pozerala telku. Desiatu som mal na pulte. Zhrabol som ju do tašky a zastavil sa.
„Mami? V pohode?“
„Nie.“ Obhrýzala si nechty.
„Mami, čo je? Čo sa deje?“
Pozrela na mňa s obavami.
„Rusko. Postavili sa na stranu Kórei.“ Povedala vážne.
„No tak mami. Objal som ju. Nikto nie je taký blbec, aby šiel do vojny.“ Chlácholil som ju. Všetci predsa vieme, ako by to dopadlo. Apokalypsa. Nemyslím si, že po nej niekto túži.
„Len sa bojím, ako zareaguje NATO a EÚ na tieto udalosti. Vieš?“
„Jasné, ale nemyslím si, že je čoho sa báť mami.“
„Dobre. No ... pusu a choď.“ Splnil som jej rozkaz a už som aj letel do školy. Dnes to vyzeralo na dážď. Počasie ako v apríli.

Len čo som sa dostal na školskú chodbu narazil som zasa na tú dievčenskú skupinku. Iste, že tam bola aj tá nová. Babi sa na niečom veľmi smiali, ale ona sa tvárila zamyslene a hľadela bokom. Podarilo sa mi všimnúť, že hýbe prstami. Trochu divné. Posadil som sa na lavičku pred triedou a sledoval ju. Prečo to robíš?
Asi som masochista. Nie, len ma zaujala. Chcem zistiť, či je taká ako si myslím, alebo ma zase šokne.
Z dverí od schodiska sa na chodbu vrútili hokejbalisti oslavujúci ešte piatočný víťazný turnaj. Včera mali súkromnú oslavu a dnes prišli do školy. Ó, super. Ihneď sa vrhli na skupinku dievčat a samozrejme najmä na nováčika. Videl som ako sa to dievča jednému z nich, volal sa Erik, vyvlieklo z objatia, dokonca mu dala facku (chytil ju totiž niekde, kde nemal) a odišla mojím smerom. Viac som nevidel, pohľad mi zatienil Bobby. Zazvonilo a začalo nám vyučovanie.
Premýšľal som, čo si mám o nej myslieť. Je to krásavica. Super postava, istotne bola na minulej škole v nejakom športovom týme. Prečo ale prestúpila sem? Čo ju k tomu viedlo? Z premýšľania ma vytrhol Bobby.
„Počul si?“
„Čo také som mal počuť?“
„Dejepisný seminár neotvoria.“
Vyvalil som oči. Do pekla! Čo? Čo budem robiť? Kam mám ísť?
„Nebolo dosť študentov. Musíš si vybrať medzi biolou a matikou.“
Daj mi čas. Musím premýšľať. Do pekla! Kam? Biola mi išla na základke! Ale tu? A matika? To je koniec!
„Biola.“ Povedal som takmer šeptom a Bobby súhlasne prikývol.
„Tak sa stretávame na biológii. Aj tá nová tam bude.“
Nepočúval som ho. Do paže. To nie. Bez dejepisu?
Konečne zazvonilo a ja som okamžite vypálil na chodbu sa posadiť.
Toto je blbé! Moc a moc blbé! Veď ja prepadnem! Ani k maturite ma nepustia! Pekne... fajn, dýchaj. Ukľudni sa. Dakto si prisadol.
„Ahoj.“ Rozpoznal som jej hlas. Bože, už len toto mi chýbalo, teraz fakt nestojím o rozhovor.
„Zdravím.“
„Ja som ti len chcela vysvetliť...“ Prestala hovoriť keď som postavil na nohy.
„Prepáč, spomenul som si, že mám niečo na starosti.“ A s týmito slovami som odišiel do triedy.
Hlavu som mal plnú štúdia a budúcnosti. Kam pôjdem na výšku? Ako mám maturovať? Toto mi tak trochu pomenilo plány! Cítil som na sebe pohľady. V prvom rade, z chodby na mňa hľadela tá nová dievčina akýmsi zvláštnym pohľadom. Nevedel som ho určiť. A potom všetci chalani z triedy zazerali mojim smerom.
Len som znudene potriasol hlavou a tvár si zložil do dlaní.
Ani neviem ako, už bol koniec vyučovania.
Nechal som triedu, aby sa vyprázdnila tentoraz som sa zase nikam neponáhľal. Rozlúčil som sa s Bobbym a ostal som sedieť s rukami na lavici.

Klop, klop, klop
Pozrel som sa smerom, odkiaľ som počul zvuk. Vo dverách stálo to dievča.
„Už máš čas?“
„Vlastne som už na odchode.“ Neviem prečo, ale akoby som zo seba práve nechal hovoriť len svoj rozum.
„To je dobre, lebo ja vlastne tiež už odchádzam a ... ja len, že či by ti nevadilo ma odviesť. Ako včera.“ Sklopila zrak na svoje ruky, na ktorých si nervózne sukovala prsty.
Rezignovane som vzdychol.
„Fajn.“ Zobral som si tašku a vyšiel dverami na chodbu.
„Vďaka.“ Povedala mi s úsmevom. Skutočne necíti, že dnes totálne netúžim po jej spoločnosti?
Odomkol som auto a automaticky som jej otvoril dvere bez toho, aby som si uvedomil, čo robím.
Nechceš jej rovno ponúknuť pop-corn a colu? Nakopol ma rozum.
To teda nie.
„Vieš, chcela som ti vysvetliť čo som včera nestihla.“
„Počúvam ťa.“ Ani nie.
„Ja tú hudbu hrám.“
„Aha, na čom?“
„Na klavíri.“ No prosím. Pozrime sa. Mladá pianistka. Pekné. Toto ma zaujalo.
„Všimol som si, že si dnes bola zamyslená.“
„Myslím, že som nebola sama.“ Usmiala sa mojim smerom.
Do kelu, nepozeraj sa na ňu...
Odvrátil som pohľad inde a zavrel oči.
Čo ti to len pripomína. Úsmevy, pohľady... Dobre, viem. Nechcem to znova cítiť. Tú bolesť.
„Len som mal blbú chvíľku.“ Odvetil som a pozrel sa späť na ňu.
„Aha.“ Povedala.
Chvíľu bolo ticho. Nepríjemné ticho. Cítil som, že som ju od seba tak trochu odstrnadil. Ale nie na dlho.
„Týka sa tvoja nálada toho, že sa neotvoril dejepisný seminár?“
Podozrievavo som na ňu pozrel.
„Odkiaľ to vieš?“
Zase sa usmiala. „Mám svoje zdroje.“
„Jasné, dievča ako ty...“ zarazil som sa.
„Dievča ako ja?“
„Nič.“ Povedal som. Že som si radšej neodhryzol jazyk! Tuho som zovrel volant. „Prepáč. To nebolo vhodné. Nepoznám ťa. Nemal by som ťa súdiť.“
„Súdiť?“
„Hej.“ Vzdychol som a povolil zovretie volantu. „Prepáč.“
„Je ti prepáčené.“ Odvetila a udivene sa usmiala.
„Čo je?“ spýtal som sa. Stále som sa na ňu snažil nepozerať.
„Si divný.“
„Heh!“ vydýchol som a zasmial sa až som odhalil zuby.
„Počkaj, počkaj!“ kričala zrazu. „Nie v zlom, ok? Nie v zlom!“
„Divný...“ zopakoval som.
„Proste. Si iný.“
Fúha, akoby sa tu teraz hodili balóniky a trúbky a ohňostroj. You dont say, girl... som väčší masochista, som viac naivný a viac stratený v čase...
„Prosto...“ odmlčala sa. „Čo som prišla, stále po mne niekto pozeral a balil ma a otravoval a všetko. A pri tebe sa cítim skôr akoby som ja otravovala teba.“
Nehovor... je fakt bystrá! V mysli som sa musel zaškeriť...
„Aha.“
„Teda ja dúfam, že ťa neotravujem.“ Doložila rýchlo.
Vzdychol som si.
„Vlastne...“ chcel som to spraviť dramaticky. „Nie. Neotravuješ.“
Rozosmial som ju. Mal som chuť jej zavrieť ústa, pretože mala krásny smiech. A zapchať si uši, pri riadení, nie je najlepšia vec.
Čoskoro sme však dorazili ku kaplnke.
„Počuj.“ Nadhodil som. „Nechceš, aby som ťa odprevadil? Táto časť... veď vieš. Nie je najbezpečnejšia.“
„Nie, to je v pohode. Choď domov. A znova ti ďakujem. Si ...“
„Mlč!“ povedal som rýchlo so sklonenou hlavou a prstom varovne vztýčeným.
„Niečo, som povedala zle?“
„Nie, nie. Ja len. Nehovor aký som. Nevieš to. A nedávno...“ vzdychol som si. „Nie je za čo.“ Povedal som a priateľsky sa na ňu usmial.
„Dobre. Tak... hádam zase inokedy sa vidíme. Nie?“
Opäť som si vzdychol. „Iste. Keď budeš potrebovať odvoz.“
Prečo si to povedal???
„Tak, ahoj.“ Zamyslela sa. „Volám sa Michaela.“
Znova tresla s dvermi až sa zatriaslo auto. Zatvárila sa previnilo a gestom mi naznačila, že sa ospravedlňuje.
Len som jej prikývol a v kúdole prachu- ktorý som na prašnej ceste rozvíril svojim rozjazdom- som ju stratil rovnako, ako ona mňa.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: po Bře 03, 2014 1:49 pm Citovat
Člověk
Takto to šlo celý týždeň. Dokonca ešte aj na biológii sedela vedľa mňa. Samozrejme som sa snažil sedieť pri Bobbyho stole, aby nás mal pod dohľadom. Veľmi ho totiž zaujímal náš vzťah.
Hoci som mu vysvetľoval, že je čisto priateľský. Ja som sa pokúšal do nej nezabuchnúť a ona bola prirodzená.
Po vyučovaní som ju vyzdvihol za budovou úradu, neďaleko školy. Tvrdila, že je to tak lepšie. Nepýtal som sa prečo. Nevadilo mi to.
Riadil som sa tým, čo mi hovoril rozum. Teda hlas, ktorý mi dával najviac zabrať. Poväčšine to znamenalo Michaelu umlčať, nepozerať sa na ňu, alebo podobné veci. Iste som jej neprišiel ako najpríjemnejší spoločník, keď som sa jej málokedy pozrel do tváre, alebo na ňu celú vôbec. Isto to znie ako blbosť, lenže to fungovalo. Mal som nutkanie sa na ňu pozerať, ale bál som sa, že uvidím jej úsmev a všetko sa pokazí. Radšej som vyzeral za blba.
Zduř... Very Happy
Prišla mi správa v piatok večer. Bobby.

Nazdar, čo ty tu? Nemal by si byť vonku? O.o
Tak hej, možno mal... ale! Mám pre teba návrh...
Fíha, Braňo má návrh!

Hovor... Smile
No, ide o Michaelu... nehnevaj sa ok?

Zatiaľ som pokojný...
klamal som.
Musíš uznať, že už mám skúsenosti... s babami.

Uznávam...
Ona je do teba. :/ Nebi ma
Skvele.
Halooo?

Nemohol som odpísať. Takto. Je to kočka, a je super kamoška. Je úprimná, počúvame rovnakú hudbu a ona dokonca hr na klavíri. Je slušná, neskutočne verná a oddaná a cieľavedomá. Ale ja...
V poho Bobby, som tu... len uvažujem.
Pozri... viem čo sa ti stalo pred dvomi týždňami, viem to. Ale zahodíš kvôli tomu šancu byť s takouto babou?
Ja si to uvedomujem jasné? Ale bojím sa!!!
Kamarát, vieš predsa, že láska je risk... je tak?

Super. Viem ako som sa cítil minule, skoro som sa zabil! Čo by bolo teraz?

Ed?

Čo?!
Odpovedal som a hlavu už som mal v dlaniach.
Vieš, za poslednú dobu som sa s ňou dosť zblížil a niečo ti musím povedať...

???
Skrátka som netušil čo napísať, ale musel som niečo napísať, aby si nemyslel, že ignorujem.
Ona to už takto dlho nevydrží! Ignoruješ ju a si k nej odmeraný, keď ona sa ti tak otvára! Dnes sa mi priznala s tým, že je do teba, ale bojí sa ti to povedať, aby o teba neprišla aspoň ako o kamoša.
Ja... v pondelok sa s ňou porozprávam. Musím ísť off. Nazdar.
Dobrú noc Ed. Neboj sa jej. Je super!
Iste, že je super! Nepochybujem o tom a viem to. Ale aj to viem, že ja nie som super. Som priemer. Možno menej. Už raz som si myslel, že ma miluje krásne dievča, ale bol to klam.
Správne, nedaj sa... no tentoraz s rozumom niečo vo mne nesúhlasilo. To niečo som cítil už asi tri dni. Bolo proti všetkej odmeranosti a kontrole, ktorou som sa obklopoval. Bojím sa. Musím si to premyslieť. Mám na to víkend. Ľahol som si do postele a pozeral na temnú oblohu za oknom. No tak, čo robiť?

Celý víkend som trávil premýšľaním. Učiť som sa totálne zabudol. Nedokázal som to. Prečítal som si vetu, vzápätí som si ju nepamätal a kým som ju hľadal do hlavy sa mi dostala Michaela. Hej, je iná než Kristína. Je lepšia. Ale Bože, ako sa bojím sklamania a tej bolesti?! Otvorím sa jej niekedy? Nechcem ju sklamať. Počkať... nechcem o ňu prísť ani ako o kamošku. Chýbali by mi jej monológy keď ide so mnou v aute a vôbec jej spoločnosť. Pri nej sa necítim tak divný, ale skôr normálny. Hej, vedel by som s ňou byť. Dobre, musíme sa porozprávať. Určite. Pretože teraz už viem to, čo som predtým nevedel. Alebo nechcel vedieť.
Dosť ubližovania tým, ktorých mám rád. Dosť ubližovania Michaele. Teraz to viem. Nemôžme byť len kamoši. A som pevne odhodlaný, že ak sa v pondelok usmeje, neuhnem pohľadom, ale si ten pohľad vychutnám, nech sa stane čokoľvek. Možno preto mi to nevyšlo s Kikou, aby som sa dostal sem. Všetko sa to uvidí zajtra.
Ráno som mal zvláštny pocit. Niečo so žalúdkom. Tešil som sa a zároveň sa obával. Opäť bolo šero a mraky pôsobili ťažkým dojmom. Akoby mi kládli na ramená bremeno. Nepríjemné, pomyslel som si a vyrazil na cestu. Dnes to nie je o škole. Dnes je to o mne a Michaele. Buď budem Bobbyho milovať, alebo ma má na svedomí!
Klapne to... utešoval ma akýsi hlas vo mne. Musím tomu veriť.
Dorazil som na parkovisko, sadol si na kamenné schody do školy a čakal na skupinu, čo jazdí autobusom. Vedel som, kam ju zoberiem. Do začiatku vyučovania máme tak trištvrte hodinu, ak vynecháme ranné modlitby máme hodinu. Som ochotný sa z nich uliať. Bože, stoj pri nás.
Konečne som začul hlasy a najmä chichot. Ako len neznášam ten trápny chichot, keď je niekto ohováraný!
Napokon som uvidel i JU. Išla prvá a všetci chalani z autobusu na ňu hľadeli. Teda, len na určité partie. Skutočne, nechápem ako som pri nej tak dlho vydržal a nepozrel sa na ňu pohľadom ako teraz. Snažil som sa nájsť chybu, aby som sa uistil, že nie je dokonalá. Ale nenašiel som! Moje nervy. Keď prechádzala okolo, videl som v jej očiach akési trápenie.
„Michaela!“ postavil som sa jej do cesty a tak som ju zastavil. Zvyšok skupiny prešiel popri nás a musel som zniesť pár pichľavých pohľadov.
„Ahoj Edmund!“ povedala a nahodila úsmev. Bol falošný.
„Ja... Michaela, poď sa prejsť. Len tu do parku pred školou.“
„Edmund, vravela som ti, že stačí ak ma budeš volať...“ Neviem, kde som nabral odvahu, ale zrazu mala môj prst na perách. Úspešne som ju umlčal a pocítil som nával adrenalínu, teraz som schopný všetkého.
„Budem sa opakovať, lenže... Tvoje meno je prikrásne na to, aby som ho okradol o jedinú slabiku. Bol by to smrteľný hriech.“ Dopekla?! Kde som to počul! To bolo ... dobré!
Michaela vyvalila oči, prvý raz som ju videl v pomykove. Musel som sa usmiať a jemne som jej zavrel pootvorené ústa.
„Prosím, ideš?“ požiadal som ju slušne. Prikývla a išla za mnou. Napojil som sa na chodník vedúci dookola parku, je najdlhší, budeme mať čas i súkromie.

„Michaela ja... musím ti niečo povedať.“ Začal som, ale nevedel som čo ďalej. Nikdy sa mi nič podobné nestalo.
„Ja... no... som... p-p-premýšľal.“ Zakoktal som sa, skvele! A je po sebavedomom výstupe.
Vtom sa stal zázrak a ona sa usmiala. „To bolo priam rozkošné zakoktanie.“ Pozrela na mňa svojimi dokonale čiernymi očami a ja som v nich uvidel plamienok radosti, šťastia. Akoby som tam uvidel aj jej dušu. Všetko. Bože, dobre som robil, že som sa vždy odvrátil. Ak mi Kristínin úsmev kedy prišiel krásny... bol by som najväčší hriešnik na svete ak by som Michaelin úsmev nazval krásnym či nádherným. Keď sa jej na lícach urobili jamôčky a odhalila svoje dokonalé zuby. Jej pery v úsmeve boli ešte zvodnejšie a jej smiech. Stelesnenie dokonalosti. A to som videl len úsmev. Celú dobu som ho mal po ruke a nevidel som to. Nechcel som to. Nechcel som vidieť to, aká je. Nebudem klamať, záleží aj na výzore, ale za ten týždeň som u nej videl viac dobrých vlastností ako u iných za celý život. Kde si doteraz trčalo dievča?!
„Ja... nemôžem.“ Musel som prehltnúť, aby som sa nezačal dusiť slinou, ktorá sa mi už nepríjemne vtierala do hrdla.
Michaela zastala a tvárila sa šokovane.
„Ty, už ma nebudeš voziť? Urobila som niečo zlé? Ja...“ zrak uprela do zeme. Bože, je jej to nepríjemné. Jasné. Nemôžem ju takto týrať.
„Nie!“ rýchlo som povedal a prikročil som k nej. „Ja som chcel iné. Proste. Niečo som si cez víkend uvedomil.“
Pozerala stále do zeme. Bojí sa na mňa pozrieť, pomyslel som si.
„Pozri. Viem, že sa poznáme len týždeň, ale...“ nevedel som kde začať. Nadýchol som sa a vzdychol si. Musím niečo urobiť. „Ja...“ načiahol som sa po jej ruku a chytil ju za ňu.
Vtedy zdvihla hlavu a pozrela na mňa. Naše oči sa stretli a ja som mal pocit, že nemusím nič hovoriť. Že to za mňa povedia moje oči.
„Nechcem byť len tvoj kamoš.“ Povedal som napokon. „Chcem,“ nestihol som dopovedať, pretože v tej chvíli jej zaiskrili oči a pritlačila svoje horúce pery na tie moje. Bozk som jej opätoval so všetkou radosťou, bolesťou, strachom, vášňou a nasadením aké som v sebe mal posledné dva týždne. Netuším ako dlho sme tam stáli, ale asi by sme nikdy neboli prestali, keby mi nezačal zvoniť mobil. Do riti s mobilmi, zanadával som som v mysli a neochotne sa odtlačil. Bobby.
„Musíme ísť.“ Povedal som jej s úsmevom. Práve som dosiahol obrovského úspechu. Nepochybne mi teraz závidí stovka chalanov na našej škole. A tak im treba!
Nastavil som jej rameno a tak sme vošli do školy. V škole sa ma samozrejme pustila. S tým som počítal a na školskú chodbu sme už vošli, len ako kamoši. Tak ako predtým. Lenže obaja sme vedeli, že teraz už je to iné.
Keď som si prisadol k Bobbymi, zvedavo zazeral.
„Čo ten úsmev?“ Ja sa usmievam?
„No, dohodli sme sa.“ Až teraz som si bol vedomý toho, že sa usmievam. A to od ucha k uchu.
„Geniálne!“ rozrehotal sa Bobby so mnou a priateľsky ma sotil. „To je ono! Americký Happy-end!“
„Tak počkaj, toto nie je end!“ povedal som.
Zamračil sa. „Hej, to je pravda.“ Odvetil zamyslene a hneď sa zase usmial.
„Hej, Bobby.“
Pozrel na mňa pohľadom, akoby nič veľké neočakával.
„Vďaka. Bez teba by som sa teraz takto necítil.“
„To je pravda.“ Ešte, že je vždy taký úprimný.

Dnešné vyučovania nabralo úplne iný rozmer. Dokonca aj na biológii som sa cítil lepšie. Už som viac nemusel uhýbať pohľadom a užíval si. Profesorka, mladá blondína, ma musela asi štyrikrát upozorniť, aby som sa sústredil na ňu, ale nemalo to význam. Po chvíli ma oči zaviedli späť vľavo.
Páni. Michaela... Mi-cha-e-la... Michaela, hovoril som si jej meno dokola a čudoval sa nad dokonalosťou jeho znenia a osoby, ktorej patrí.
Konečne bol koniec vyučovania. Opäť som bol sám v triede a balil si veci na ďalší deň.
Klop, klop... ozvalo sa.
„Ahoj!“ zvolal som nadšene a rozbehol sa ku dverám. Paráda držať ju v náručí. Je taká, mäkká, lahodne vonia a ... je to Michaela! Keď som ju pustil, usmievala sa tak nádherne, že pre mňa ostatný svet zanikol. Všetko okolo nej zmizlo, bola tam len tma a v tme žiarila jej tvár ako Slnko samo. Bože Michaela, ako ma môžeš ľúbiť? Ty si ... oheň a ja ľad. Ty si Slnko a ja... Pluto. Nepatrím k tebe. A predsa sme tu. Musím si užiť každú chvíľu kedy som s ňou. Nikdy neviem kedy ... bude posledná. Kedy ju omrzím a príde na to, že nie som ten pravý. Nie, teraz na to nebudem myslieť! Teraz sa prosto musím tešiť.
„Edmund,“ oslovila ma. „Prišla som sa ťa na niečo spýtať.“ Pozrela do zeme, ale vzápätí na mňa s anjelským úsmevom uprela pohľad. „Ja idem na tú akciu. Vieš, ako sa naša škola zapája do rôznych charitatívnych akcií. Prihlásila som sa ako dobrovoľníčka a chcela som.... no, či by si nešiel so mnou. Prosím?“
Michaela, ty ma nemusíš prosiť. Pre tento tvoj pohľad a sladký úsmev by som hneď aj vraždil.
„Hmm. Musím pozrieť do diára...“ Načiahol som sa pre tašku a hrabal som v nej. „Šalieš? Jasné že pôjdem! Kedy to je?“
„V piatok. Doobeda.“
„Takže sa ulejeme! No super!“ zasmial som sa.
„Ed,“ zvážnela. „Vieš, aký máš krásny úsmev?“
Stratil som slová. To počujem prvý raz. Ja a krásny? Teda, časť mňa? Tu sa skutočne niečo deje.
Musel som sa usmiať znova, ale ani neviem prečo som sa odvrátil. Kým stihla niečo povedať, prosto som chytil jej tvár do dlaní a pobozkal ju.
„Šiel by som za tebou všade,“ povedal som, a myslel som to totálne úprimne.
Dohodli sme sa, že večer si spolu výjdeme. Presne som vedel kam. Pár kilometrov na juh je jazero. Popri ňom vedie chodník obľúbený medzi zamilovanými. Ako som počul. Pár raz som tam bol, z čistej nudy samozrejme. Je tam fakt pekne. Teda... bývalo. Dúfam, že sa toho veľa nezmenilo.
Celé poobedie som zaklínal hodiny. Mrchy! No tak! Nemučte ma! ... a tak ďalej. Našťastie učenie mi dokázalo zabrať tri hodiny dňa i keď, veľa som si nepamätal. Mal som síce ešte štvrť hodinu čas, ale už som to nemohol vydržať. Sadol som do auta a hral sa s rádiom. Bolo chladno, tak som naštartoval motor a nechal auto pekne vyhriať. Zaklonil som hlavu a pozrel na nebo. Musel som skontrolovať, či sú vidieť hviezdy. Dnes mi šťastie praje. I cez zažnuté pouličné lampy bolo vidieť hviezdy. Čo ešte len keď sa dostaneme k jazeru! Páni, neviem sa dočkať. Vonku nebolo počuť ľudí. Len občasný brechot psov a najmä cvrčky. Nakukol som do auta, aby som zistil koľko je hodín. Paráda, môžem vyraziť! Naštartoval som a svižne vyrazil po ulici. Michaela ma čakala pri kaplnke, kde som ju vždy aj vysádzal. Bola nádherná ako vždy, a je moja. Iba moja!
Z vnútra som jej otvoril dvere a usmial sa na ňu. Úsmev mi samozrejme opätovala a nasadla. Tentoraz jemne zavrela dvere.
„Dobrý večer.“ Povedala potichu a mne sa rozbúšilo srdce.
„Dobrý aj tebe.“ Pobozkal som ju.
„Kam ideme?“
„To uvidíš.“ Povedal som a tajnostkársky sa usmial, za čo som si vyslúžil vyplazený jazyk. A aký pekný!
Celú cestu sa zo mňa pokúšala vypáčiť, kam ideme ale tvrdo som jej odporoval. Až kým som pred sebou nevidel ostrú pravotočivú zákrutu, ktorá mierne stúpala. Sme tu, povedal som si v duchu.
S autom som sa dostal na kopec a tam som zabočil doľava na betónový chodník, na ktorom bola kovová zátarasa pre autá. Ďalej musíme ísť pešo. Vystúpil som z auta a prešiel som k jej dverám, aby som ich otvoril. Podal som jej ruku a spoločne sme vyšli po chodníčku. Naľavo od nás bol trávou porastený, strmý kopec a napravo zasa veľké jazero. Kedysi sa tu dalo člnkovať, dnes už nie. Šli sme až k drevenému mólu v strede chodníka a sadli si na jeho okraj. Vodu sme mali v bezpečnej vzdialenosti od topánok.
„Čo teraz?“ spýtala sa ma Michaela. Nohy jej poletovali vo vzduchu a hrýzla si spodnú peru. Aká len bola zlatučká! A pri tom pôsobila strašne zvodne.
„Pozri hore.“ Povedal som jej a prstom som ukázal na hviezdy. Len čo zaklonila hlavu, opatrne som ju zhodil aby si ľahla, ja som si ľahol vedľa nej.
„Lepšie nie?“ spýtal som sa jej. Súhlasne prikývla a pozerala na hviezdy.
„Pozeráš sa na hviezdy často, alebo sa len teraz predvádzaš?“ spýtala sa a zabodla do mňa svoj skúmavý pohľad. Trpko som sa usmial.
„Pozerám sa na ne často.“ Neverila mi. Prižmúrila oči a začala ma skúšať.
„Orion!“ prikázala a znova si zahryzla to pery. Bože, už viem prečo v knihách píšu aké je to rajcujúce. Skutočne je to, veľmi, veľmi lákavé.
„Orion.“ Zopakovala. Zasmial som sa a ukázal prstom na oblohu.
„Tam...a potom tam a tam.“ Ukazoval som jej.
„Plejády!“
Znova som jej bez zaváhanie ukázal miesto kde sa súhvezdie nachádza. Len sa zasmiala.
„Teraz ja.“ Povedal som. Hravo sa usmiala a pozrela na oblohu.
„Budem milý. Tak ... veľký voz!“ Ukázala bez zaváhania.
„Malý!“ Chvíľu pozerala, potom ukázala.
„Daj mi niečo ťažšie.“ Požiadala ma. Verí si, dievčatko.
„Drak.“
„Nie! Draka nieeee!“ zatvárila sa smutne, no hneď sa rozosmiala.
„Prečo? Ha! Vyhral som!“ Radoval som sa.
„Draka proste neviem nájsť!“ Povedala ospravedlňujúco
„Vieš ty čo?“ Opäť sa na mňa vážne pozrela. „Ja tiež neviem nájsť draka. Preto som sa ťa naňho pýtal.“ Povedal som jej.
Prisunul som sa k nej bližšie, dlaň jej položil na líce a jemne ju pobozkal na pery. Keď som sa odtiahol stále mala zatvorené oči, no pomaly ich otvárala a skúmavo na mňa hľadela.
Potom sme len ležali, jeden vedľa druhého a vpíjali do seba svoje pohľady. Takto vyzerá šťastie.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: st Bře 05, 2014 11:10 am Citovat
Člověk
5. KAPITOLA: Alfa, či Omega...


„Tak ty randíš a ja o tom neviem?“ pýtala sa ma mama pri raňajkách.
„Č-č-čo?“ vyjachtal som. Odkiaľ to do pekla vie?
„No ja... včera si mal zapnutý počítač a ja...“ poškrabkala sa na hlave a prižmúrila oči. „Som tak trochu prečítala správu od Bobbyho.“
„Mama! Moje súkromie!“ cítil som sa... blbo.
„Ja viem, ja viem!“ zdvihla ruky do obranej pózy. „Ja viem, prepáč. Ale neodpovedal si mi. Ako sa volá?“
Nesúhlasne som potriasol hlavou a nadýchol sa.
„Volá sa Michaela. Chodí so mnou do školy.“
„Aha. A ... predstavíš mi ju niekedy?“ navrhla mama a ja som vycítil strach z odmietnutia. Nielen jej výraz, no i hlas o ňom svedčili.
„Dobre. Dohodnem sa s ňou a dám ti vedieť.“ mrkol som na ňu.
„Teším sa!“ zvýskla od radosti, na čo som jej odpovedal nechápavým pohľadom. „No čo?! Môj Edmund má dievča!“
Rozhodol som sa, že Michaelu dnes zoberiem do školy ja. Vyšiel som preto z domu skôr a čakal na križovatke pri autobusovej zastávke. Konečne som ju uvidel. Hlavu mala sklonenú, pretože fúkal nepríjemný vietor, ale chôdzou sa nezaprela. Taká ladná chôdza! Modelky zo stageov by jej mohli závidieť!
Vyšiel som jej oproti, myslím, že po vetre zachytila moju voňavku a tak sa pozrela pred seba. Pery sa jej okamžite roztiahli do širokánskeho úsmevu a zrýchlila krok. Zrazu sme sa objímali a všetko naokolo prestalo jestvovať a stratilo všetku dôležitosť.
„Dobré ráno,“ pošepkal som jej do studeného uška.
„Dobré aj tebe Edmund,“ odpovedala s tvárou zaborenou do môjho ramena.
Chytil som ju okolo ramien a usadil do auta.
„Musím sa s tebou o niečom pozhovárať,“ povedal som jej, keď sme sa napojili na hlavnú cestu.
„Čo také?“ pýtala sa ma. Tuším som ju vystresoval.
„No. Ono... Moja mama.“ odmlčal som sa, lebo mi to prišlo vtipné a musel som sa zasmiať. „Chcel by som ťa prosto predstaviť mojej mame.“
Zvážnela. Povedal som niečo zlé?
„Ach tak,“ povedala po chvíli.
„Ee, prepáč. Povedal som niečo zlé?“ nedalo mi sa neopýtať a pozrel som sa na ňu.
Jej výraz sa zmenil za sekundu, zrazu sa usmievala od ucha k uchu.
„Robím si srandu!“ udrela ma do ramena. „Páni! Ty ma chceš predstaviť rodičom?“
„Mame,“ opravil som ju.
„Iste,“ nechápem, prečo sa čuduje.
„Ja len. Dnes už to pre niektorých chalanov veľa neznamená,“ povedala akosi sklesnuto a pokrčila plecami zatiaľ čo si zapínala pás.
Volant som chytil jednou rukou a druhou ju k sebe pritúlil.
„Nevieš, že ja nie som niektorí chalani?“ Sama sa mi zavŕtala hlbšie do objatia a poriadne sa nadýchla. „Viem,“ šepla napokon. „Preto ťa milujem,“ dodala.
Musel som sa usmiať. Bože, ako to zahreje u srdca keď toto človek počuje.
Ako neochotne sme vystupovali von z auta, z objatia. Nechcelo sa nám odlúčiť od seba, hoci sme vedeli, že to bude len pár hodín. Dokonca dnes máme spoločnú biológiu.

Keď som prišiel do triedy videl som Bobbyho sedieť v okne, hlavu mal opretú o ruku a pohľad prázdny. Veci som si zložil k svojej lavici a šiel za ním. Sadol som si vedľa neho na parapetu, ale on akoby si ma ani nevšimol.
„Ehm.,“ začal som. „Bobby?“
Otočil ku mne hlavu. „Čo?“
„Si okej? Nestalo sa nič?“ Zatváril sa akoby som mu zahasil cigaru o srdce.
„Ja... vlastne nič zvláštne.“ Zrazu sa tváril opäť ako Bobby, ktorého poznám. Nechápal som túto zmenu, ale ak mi hovorí, že je v pohode, verím mu.
Takto prebiehal celý deň. Čudne pomaly až na biológiu, kde (podľa môjho názoru) už učiteľka ľutuje, že som sa prihlásil na tento predmet. Ale povedal som si, že sa musím krotiť, nechcem Michaele pokaziť známku na vysvedčení, nieto ešte maturitu! A napokon, ja sám idem maturovať. Asi by som to mal začať brať vážne.

„Mama,“ čakal som, kedy sa ozve hlas na druhej strane.
„Edmund, zlatko, čo sa deje?“
„Dnes. Dnes večer ti ju privediem predstaviť.“ Na druhej strane bolo chvíľu ticho. Asi to rozdýchavala.
„To je skvelé! Dobre, počuj. Upravím si program a o šiestej som doma! Hádam to tu bezo mňa vydržia! Veľmi sa teším Edmund, zatiaľ ahoj!“
„Ahoj mami,“ zavesil som.
„Tak a je to.“ Povedal som Michaele, keď som odložil mobil.
„Je to v poriadku?“
„Iste, že je,“ odvetil som jej s úsmevom. „Šalie radosťou!“
Michaela sa prekrásne usmiala. „Tešíš sa aj ty?“
„Iste, že áno,“ povedala, „Vždy som si predstavovala, že to raz zažijem. Aj keď sa cítim trochu...“
„Bojíš sa?“ spýtal som sa prekvapene.
„Trochu,“ uškrnula sa. „je to niečo nové. Chápeš, nie?“
„Iste že chápem, láska. Ale neboj sa, budem pri tebe. A mama je neškodná.“
„A čo otec?“ spýtala sa. Tá otázka ma zaskočila.
„Nie je,“ povedal som jednoducho.
„Och, prepáč!“ zatvárila sa previnilo. „Netušila som, že ...“
Priložil som jej prst na pery.
„Prestaň. Nič sa nedeje. Nepoznám ho, a nikdy som ho nevidel. Nechýba mi. Dobre? Je to v pohode.“
Preplietli sme si prsty na ruke a tak som ju priviezol až ku kaplnke, kde som ju vysadil. Neochotne. Ale trvala na tom, že to tak je lepšie.

Nemohol som sa dočkať večera. Páni. Toto bude ďalší prvý raz v živote. Príde mi to... neskutočné. S Michaelou sme boli dohodnutí, že ju vyzdvihnem o siedmej, aby sme mali s mamou čas trochu kuchtiť. Na poslednú chvíľu som bol vyslaný kúpiť syr na zapekanie a hranolčeky. Teraz už stačilo len obaliť syr a osmažiť ho, rovnako ako hranolčeky. S mamou sme boli v tak dokonalej spolupráci, že tá hodina mi ubehla veľmi rýchlo a tak som zahodil zásteru a vyšiel pre Michaelu. Vonku sa už stmievalo a vzduch bol veľmi svieži. Už bola vidno Polárka, len tak zo zábavy som ju pozdravil a spokojne som sadol do auta. Michaela ma čakala tam, kde som ju vysadil. Mala na sebe bledé šatôčky, baleríny a riflovú bundu. Vyzerala skutočne na zožratie. Vlasy mala volne rozpustené a splývali jej na oboch stranách ramien.
„Rád ťa znova vidím,“ pozdravil som ju prívetivo.
Michaela sa usmiala a posadila sa na miesto spolujazdca. Miesto odpovede sa naklonila ku mne a pobozkala ma.
Tak to už hej...
„Niekto tu je fešák!“ povedala mi po chvíľke jazdy.
Dnes som sa snažil vyzerať dobre! Obliekol som si najlepšiu košeľu a rukávy som si vyhrnul po lokte. Čierne nohavice mi pekne sedeli k čiernym topánkam a Michaelina pochvala mi riadne pozdvihla náladu.
„Vďaka. Aj ty si... prekrásna,“ zdôraznil som.
Začervenala sa a ja som sa takmer zbláznil od radosti. Je tak neskutočná!

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: čt Bře 06, 2014 5:57 pm Citovat
Člověk
Konečne som zaparkoval pred domom a ruka v ruke s Michaelou som vstúpil do domu. Pomohol som jej vyzliecť bundu a zavesil jej ju na vešiak.
Na stole horeli sviečky a bolo prestreté pre troch.
OMG mama, toto nemá byť romantická večera!!!
„Páni,“ vydýchla Michaela a otočila sa na mňa. „to je krásne,“
No čo, nej sa to páči...
Vtom vyšla mama z kuchyne a niesla tri taniere.
„Už ste tu!“ zľakla sa. „Edmund, fakt by si nemal jazdiť ako šialenec!“ pohoršila sa, ale vzápätí jej tvár opäť obsadil úsmev, ako to bolo počas prípravy večere.
„To je ona, však?“ povedala.
Je tu snáď niekto iný?
Prikývol som a podišiel s Michaelou k mame.
„Mama, toto je Michaela.“ Mama okamžite vystrelila z rukou dopredu a už držala Michaelinu ruku a triasla ňou. „Strašne ma teší! Vyzeráš tak krásne! Si skutočne krásna...“
„Michaela, moja mama,“ povedal som už skôr len ako dodatok, zdalo sa, že už sa zoznámili.
„Mama, už môžeš Michaelu pustiť,“ podotkol som, keď už trvalo podávanie rúk skutočne dlho.
„Prepáč.“ Povedala jej mama a išla sa posadiť ku stolu.
Usadil som Michaelu a posadil sa vedľa nej.
Večer prebiehal v najväčšej pohode. V pozadí nám hrala klasická hudba a občas niektorý z mojich soundtrackov.
Hlavnou témou bola škola, maturita, vysoká škola a plány do budúcna.
„Ó nie, som to ale...“ zarazila sa zrazu mama. „Edmund, asi päťkrát ti volal Jakub, máš mu zavolať akonáhle budeš môcť!“
„Aha.“ Jake, super. „Vykonám.“
„Kto je Jake?“ spýtala sa ma Michaela.
Len som pokrútil hlavou. „Kamoš,“
Táto odpoveď jej stačila. Po večeri som mame pomohol s riadom zatiaľ čo Michaela si prezerala dom. Keď sme skončili v kuchyni, Michaela trvala na tom, aby som jej ukázal svoju izbu. Mama sa len zachechtala a ja som nemal na výber nič iné, len vyhovieť.
Mal som jednoduchú, chalanskú izbu, čiže by ju tu nemalo nič dlho zdržať. Pozorne si prezrela každú poličku, akoby hľadala niečo konkrétne. Pár sekúnd stála keď si prezerala zopár medailí z futbalových súťaží a potom si sadla na posteľ a pozrela kamsi za mňa.
„Edmund!“ zaradovala sa. „Ty hráš na gitaru?“
Hej, v rohu pri toaletnom stolíku bola opretá gitara.
„Hrával som.“
„Ale veď to je ako jazda na bicykli! Na to nezabudneš!“ Do kelu, má pravdu.
„Ja viem, ale... je na to treba talent.“
„Stavím sa, že ty ho máš. Zahráš mi niečo?“
Nieee!

„No... ja. Neviem. Nehral som tak pol roka.“
„Prosííííím!“ v tvári vyzerala ako dieťa prosiace o lízanku.
No super!
„Tak fajn.“ Načiahol som sa po gitaru a sadol si na stoličku. Začal som ju ladiť a pritom cítil ten jej prenikavý, zvedavý a vzrušený pohľad.
„Ale nečakaj odo mňa nejakú... veľkú skladbu. Ok?“
„Jasné.“ Odvetila a sadla si do tureckého sedu.
Bože... ako to len bolo? Tretí pražec... piaty. Aha... a potom. Hmm, Bože pomôž...
Začal som brnkať pesničku, na ktorú som si práve spomenul. Nič zložité, lenže keď sa na mňa pozerala ona... Aj úsmev mi prišiel zložitý. Potili sa mi prsty a ťažšie sa chytali struny. Pravá ruka nepočúvala a len zázrakom som triafal správne struny pri úvodnom sóle. Hoci som text vedel, musel som predohru hrať dva razy, aby som zistil v akej výške mám začať spievať. A keď som napokon začal, bolo to len tiché spievanie pre seba sama. Až keď som si bol istý sám sebou, spieval som naplno. Napätie ustúpilo sústredeniu sa a mne sa podarilo uhrať pesničku bez chyby. Ak nepočítam tú jedinú zákernú strunu na úplnom konci.
„To bolo... skutočne krásne,“ povedala napokon keď som skončil.
„Asi ju nepoznáš. Ja som sa učil pesničky, čo nie sú moc známe. Aby... ma nikto nebuzeroval ako to hrám. Rozumieš mi?“
Odpoveďou mi bol úsmev.
„A čo ty a klavír?“ spýtal som sa jej a prisadol si k nej na posteľ.
„No,“ vzdychla, „mama ma naň prihlásila ešte na prvom stupni.“
Fíha...
„Vždy som sa chcel učiť na klavír, ale... akosi mi to nešlo. Možno je to len tým, že som sa učil sám, ale myslel som si, že keď som sa sám dokázal naučiť na gitaru tak klavír zvládnem tiež. Ale... odpoveď je NIE. Klavír nezvládam, hoci ho veľmi obdivujem.“
Michaela sa opäť zasmiala.
„Ak chceš, budem ťa naň učiť.“
„Fakt?“
„Hej, v škole po vyučovaní. V spoločenskej je veľké čierne krídlo. Môžeme nacvičovať.“
„To znie super.“ Takže sa k nej domov nedostanem...
„Koľko je hodín?“ spýtala sa zrazu nervózne.
„Desať preč.“
Vzdychla si a oprela mi hlavu o rameno. „Musím ísť.“
„Dobre,“ odvetil som. Chvíľu sme tam ešte sedeli, napokon som sa však postavil a odviedol ju do už upratanej jedálne, kde sedela mama a čítala si knižku.
„Mami, odveziem Michaelu domov a vrátim sa, dobre?“
„Dobre Edmund, nemusíš sa ponáhľať. A choď opatrne.“
„Jasné mami.“ Odvetil som s úškrnom a už som Michaele obliekal bundu.
Akonáhle sme sadli do auta, zapol som kúrenie.
„Čo hovoríš na rock?“ spýtal som sa jej.
„Záleží aký.“
Neriskuj...
„Dobre,“ povedal som. „prežiješ dúfam, pár mojich anonymných klavírnych umelcov.“ Snažil som sa nahodiť anjelský úsmev.
„Iste, že áno. Viem, že nepočúvaš hlúposti.“
„Tak fajn.“
Počasie vonku bolo pokojné. Hviezdy síce už vidno nebolo kvôli oblakom, ale mesiac žiaril jasne. Ulice boli prázdne a dokiaľ sme nezastavili bolo ticho.
„Smiem,“ začal som neisto. „sa ťa niečo opýtať?“
Otočila na mňa svoju krásnu tvár a usmiala sa.
„Ja. Ani neviem kde bývaš.“
„Ale Edmund,“ povedala vážne. „to je dobre. Ja... moji rodičia sú... veľmi zvláštny. Nevedia ani kde teraz som. Klamala som im aj o tom kam dnes idem.“
„Ako dlho budem tajomstvo?“
„Ako dlho bude treba,“ povedala smutne. „nehneváš sa, však nie?“
„Nie,“ musel som sa usmiať. Ona sa bojí, či sa ja nehnevám. „nehnevám sa. Michaela, ľúbim ťa.“ Zdôraznil som posledné slová a ako na dôkaz ich pravdivosti som jej vtisol bozk na pery. Nebol to len letmý pokus o bozk, ale bozk ako náš prvý. Dlhý a náruživý. Zrazu sa odtiahla a bolo to, akoby si kus mňa zobrala so sebou.
„Ešte niečo som chcela,“ vravela a siahla si do kapsy na bunde. Vytiahla odtiaľ nejaký čierny predmet. „toto! Vyrobila som ho pre teba. To vieš, krúžok šikovných rúk a dobré známosti!“ zasmiala sa. Bol to kožený náramok, iste si musela dobre rozpichať prsty, keď ho robila. Pripla mi ho na zápästie a sledovala moju reakciu.
Je to ako jedna časť pút! Ešte tak reťaze... ale je pekný.
„Vďaka, je... skvelý.“
„Bože, som tak rada, že sa ti páči bála som sa, že...“ Opäť som ju umlčal prstom.
„Dobrú noc,“ povedala sladko, keď som jej ho zložil z úst. „A sľúb mi, že si ho nedáš dole. Nikdy!“
„Aj tebe dobrú noc, teším sa na piatok a vieš čo? Sľubujem!“ Obdarila ma svojím nádherným úsmevom a zavrela za sebou dvere. Sledoval som ju ako ide po chodníku, až zabočila do jednej z uličiek.
Čo takto ju sledovať? Napadlo mi. To nikdy. Nechcem, aby mala problémy.
Zazvonil mi mobil a ja som si všimol ďalšie zmeškané hovory.
„No konečne! Ed! Tušíš vôbec čo sa deje?...“ sypal na mňa Jake do telefónu.
„Ukľudni sa a hovor.“
„Kristína je v nemocnici a je na tom fakt zle.“ Dopekla, pocítil som ako mi poskočilo srdce.
„Čo sa stalo?!“
„Ten magor čo s ňou chodí to prehnal so steroidmi. Boli sme vonku...“
„Počkaj, to on jej ublížil?!“ už som takmer kričal. Volant som pevne zvieral rukami. Cítil som sa ako... ako keby Kristína bola mladšia sestra.
„Hej a ...“
„Jake, povedal si, že ste všetci boli vonku. Vy ste v pohode?!“
„Tak hej. Elena je doma, tej sa ani nedotkol a ja som... už doma.“
„Ako už?“
„Zlomená ruka.“
„Šialenec!!!“ teraz už som reval.
„No a ...“ odmlčal sa. „Niečo ti odkazuje.“
On mi niečo odkazuje???
„Čože?“ zasipel som od zlosti.
„No vraj, budeš vedieť o čom. Vraj ak chceš vedieť dačo viac o nejakej Miške,“ Michaela? „máš si prísť za ním do garáže na pokec.“
Ja mu dám pokec hajzlovi! Rozlámem mu kosti! Čo si o sebe myslí? Že keď má bohatého otca, tak sa ho zákony tohto sveta netýkajú? Špinavec, musel som vymenovať asi všetky nadávky na svete.
„Fajn.“ Zavesil som a hneď som vytáčal iné číslo. Môj bývalý spolužiak.
„Maťo?“ povedal som prísne do telefónu.
„Hej? Kto je tam.“ Zaznel unavený hlas.
„To som ja Edmund.“
„Ah, Ed!“ zrazu ožil. „Čo potrebuješ?“
„To, v čom si najlepší. Obaja vieme o čom hovorím.“
„Aha,“ povedal a chvíľu bolo ticho. Asi sa presúval do inej izby.
„Hodil by sa mi slzný sprej.“ Povedal som mu.
„Príď si pre to. Vieš kde budem. A peniaze chcem hneď.“
„Samozrejme.“ Mobil som hodil na podlahu a poriadne som zošliapol plyn.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: čt Bře 06, 2014 10:04 pm Citovat
Člověk
Neviem, či má ešte niekto trpezlivosť to čítať Wink ... Ale stále platí o čom som hovoril na začiatku. Ak narazíte na niečo čo sa vám nezdá, ak tam nájdete chybu alebo niečo čo by ste zlepšili, informujte ma prosím Wink ... Nič nepoteší viac ako vedomie, že niekto číta s porozumením...

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: pá Bře 07, 2014 9:28 pm Citovat
Člověk
Adrenalín prúdil celým mojím telom.
Zabočil som na poľnú cestu, vedúcu okolo starej stodoly. Jeho stará Škoda, tam už stála.
Vošiel som dnu, ani som nevypínal motor.
Videl som ho, i keď bola tma.
„Tu máš slzák a tu máš ešte niečo.“
„Čo to je?“ v tme som dobre nevidel.
„Boxerák,“ vysvetľoval mi. „takto si ho daj na ruku a uvidíš ako bude bolieť každý úder.“
„Vďaka. Tu máš päťdesiatku. Nechaj si zvyšok.“ Vybehol som do slabého dažďa a vyšiel späť na cestu.
Garáž? Fakt tam chcem ísť? ... I keby som nechcel musím. Sľúbil som to... už dávno. A som tak vytočený, že sa nebojím.
Motor celú cestu reval ako šialený, a napokon som šmykom zastal pred posilovňou. Za ňou si totiž jeho otec, dal postaviť garáž na všetky svoje autá. Skvelé!
V posilovni našťastie nikto nebol a tak som vletel priamo do garáže.
Ležal tam pod autom a kývol na mňa prstom akoby som bol pacient a on doktor.
„Minútku.“ Povedal ako na drzovku.
„Vylez odtiaľ, ty špina.“
„Čo som to počul?“ so škodoradostným úsmevom vyliezol spod auta. Od tej doby čo sme sa videli sa veľmi nezmenil. Len bol napumpovaný tak, že som mal pocit, že ak do neho pichnem tak vybuchne. Zjavne to trochu preháňal. Priznám sa, trochu ma to zarazilo, ale potom som si uvedomil, že vo výhode som ja. Určite som rýchlejší, mám slzák a boxerák. Len nech niečo skúsi.
„Takže ty chceš niečo vedieť o tej novej hej?“ zaškeril sa. „Vieš, mal som čas zisťovať a tak som zisťoval. Vieš prečo je teraz tady?“
„Človek nesmie prestúpiť na inú školu?“
„Ona neprestúpila len tak.“ Posmešne sa usmial.
„A čo teraz?“
„Nechceš vedieť, jej smutný životný príbeh?“
„Nie, čo bolo bolo... teraz je teraz. Ja som sem neprišiel kvôli Micha...“
„Takže vy už sa poznáte? Ako veľmi?“ uprel na mňa pohľad a ruky skrížil na prsiach tak, aby mu bicepsy ešte viac navreli.
Neodpovedal som mu, nestihol som.
„Až tak?“ začal sa rehotať. „Tak to budeš veľmi nasraný keď zistíš, že o panenstvo nepríde s tebou!“
„Tvoje problémy chlapče, a som šťastný človek.“
„Skutočne? Ja ti niečo poviem. Vieš prečo odišla? Jej rodičia podali žalobu na jej telocvikára, pretože ju sexuálne...“ zasmial sa. „veď vieš čo.“
„Ty hajzel!“ Ani neviem ako, už som mal boxer na ruke a vrazil mu celou silou do tváre. Peťo preletel cez prednú kapotu auta a pristál tvárou na zemi. Chvíľu som ho nevidel, lebo som bol na druhej strane auta, ale čoskoro sa postavil a v ruke držal francúzsky kľúč.
Do kelu! Kam až toto zájde? Do nemocnice?
„Malý potkan! Rozpučím ťa! Zmlátim ťa tak, že už ťa nikto ani matka nespozná! Nie to tá štetka, čo sa s ňou vláčiš!“ Zahnal sa na mňa kľúčom, no trafil len rám auta z ktorého do priestoru vyleteli iskry.
Teraz! Zaznelo podvedomie a ja som skočil. Trafil som ho priamo do pŕs skôr než sa stihol znova zahnať a kľúč mu vypadol z rúk. Dodalo mi to sebavedomie.
„Už nikdy nevztiahneš ruku na mojich priateľov!“ reval som na neho, kým sa on zvíjal na zemi. Z nosa mu tiekla krv. Odkopol som kľúč čo najďalej od neho a čakal čo bude. Adrenalín prúdil celým mojím telom. Ani neviem ako, zrazu ma držal pod krkom, a so šialeným výrazom v očiach ma tresol o stenu.
Bože! Ako toto dopadne?! Nechcem zomrieť! Len som mu chcel dať príučku!
Slzný sprej mi vypadol na zem a odkotúľal sa.
„Ty sa mi chceš vyhrážať?“ znova ma pritlačil k stene. „Vieš, kto ja som?“
„Hej a viem aj aký si! Retardovaný...“ precedil som cez zuby a zrazu som sa vzchopil. Uštedril som mu kopanec do nechráneného rozkroku a (vďaka Bohu, že som kedysi tak hrával bojové hry) kopol ho kolenom do nosa. Rýchlo sa hodil na zem a niekam sa plazil. Išiel som za ním, počul som zvuk ako keď sa otvára vrchnák a potom sa na mňa s úsmevom otočil. Krvavá tvár, zaslzené oči a nemohol sa vystrieť. No i tak mi nastriekal slzný sprej priamo do tváre.
Ak ma niekedy štípali oči od cibule... nie. Cibuľa bola med, oproti tomuto. Nepomáhalo nič.
Rozkričal som sa a začal sa oháňať všade naokolo, možno som ho znova trafil, ale nie do tváre. Skôr noha. Počul som ako kulhá preč a vedel som, že musím ísť za ním, na čerstvý vzduch!
Oči ma štípali či boli otvorené či nie, nič nepomáhalo. Napokon som pocítil chlad, konečne som vonku. Počul som ako štartuje auto a i cez zavreté oči, som uvidel silné svetlo, potom som ucítil drtivý náraz.
Bolo to, akoby som v jednej sekunde bol niekde a v druhej tam už nebol. Videl som svetlo a následne som v pase pocítil náraz. Telo sa mi hneď prehlo a ja som udrel hlavou o niečo sklené. Spadol som na zem a nemohol sa pohnúť. Šialene ma bolela panva a nohy som si takmer necítil. Oči teraz už neboli problém. Otvoril som ich, aby som videl aspoň niečo. Rukou, ktorá sa mi celá triasla som si siahol na hlavu. Krvácal som. Nos, ústa i hlava. Toľko bolesti naraz. Nikdy za celý svoj život som tak netrpel. Tu ma znova oslepilo svetlo spiatočných svetiel.
Zvláštne. Bolesť ktorú som cítil na tele zrazu zmizla a prišla nová. Bolesť, že neuvidím mamu, Bobbyho, dokonca Jakea, Elenu... ale hlavne, že už neuvidím Michaelu. Že už sa jej nedotknem a neucítim jej vôňu. Že sa nedozviem pravdu o veciach, ktoré som pred chvíľou počul. To bola bolesť. Prevrátil som sa na chrbát, nohy ostali tak ako boli, vydýchol som a zavrel oči.
Možno zastaví... Povedala nádej.
Nezastaví... Jeho tatík je dosť bohatý na to, aby ho z toho dostal... Povedal mi rozum a tým zaklincovalo dnešný večer. Pamätám sa ako som chcel kričať keď som pocítil váhu auta na svojej ľavej ruke, keď som cítil ako mi drví kĺby a láme kosti na ramene, počul som ako mi puklo rameno, ale všetko bolo tak rýchle, že som nestihol ani ceknúť.
Zbohom Michaela. Milujem ťa a navždy budem. Kiežby som ťa mohol lepšie chrániť. Kiežby som tu mohol zostať!
Nezabudni na mňa...


Netuším ako dlho som tam ležal. Jediné na čo som sa vedel sústrediť (ak sa vôbec sústrediť dalo) bolo moje srdce.
Búchaj... búchaj... búchaj!!! Poháňal som ho. Zrazu som začul kroky. Znelo to ako drahé topánky celebrít. Podpätky dvadsať až tridsať centimetrov a podobne. Cítil som neskutočnú vôňu a to sa mi hrudník ledva hýbal. Každý jeho pohyb bolel akoby sa mi pri ňom klince zabodávali do pľúc. Okrem toho som dýchal stále plytšie. Kroky zastali, pocítil som, že ma niekto zdvíha. Kriste! Radšej ma zab!
Tú bolesť už neznesiem! Dopraj mi smrť!
"Nie smrť... večný život. Alfa bez Omegy." tie slová akoby zneli odniekiaľ z diaľky. Ale hlas, ktorý ich hovoril bol prekrásny. Zrazu som pocítil pálenie v zápästí, na stehne i na krku.
Smrť si pre teba príde sama...

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: ne Bře 09, 2014 10:42 pm Citovat
Člověk
6. KAPITOLA: Nový svet

Všetko vidím. Všetko cítim a všetko počujem. Je tu šero, to je pravda, ale vonku to vyzerá na deň. Stál som na balkóne akéhosi veľkého domu a hľadel na rozľahlú záhradu naokolo. Ako som povedal, videl som všetko. Neunikol mi žiaden detail. Niečo so mnou asi nie je v poriadku... Ak som sa dobre prizrel na kmene stromov, videl som jednotlivé puklinky v kôre, videl som pochodujúce mravce a takmer som mohol počuť dupot ich maličkých nožičiek po kôre.
Na oblohe boli tmavé oblaky, zjavne príde búrka. Už aj vietor začal fúkať. Videl som to na stromoch, ktoré sa začali ohýbať pod jeho silou. Videl som to aj na zdrapoch svojho špinavého oblečenia. Avšak na svojom tele, som žiaden náraz vetra nepocítil.
Špinavého? Zaznel vo mne neznámy hlas. Zrazu mi do nosu poriadne udrela silná a lákavá vôňa z ktorej intenzity sa mi zbehli v ústach sliny. Ale boli akési horké. Otočil som sa naspäť do izby. Svietila tam malá lampa a biele povliečky postele boli rovnaké ako moje oblečenie- špinavé. Podišiel som bližšie a prekročil som pri tom päť tiel. Vôbec ma nezaujímali. Podišiel som k posteli a dotkol sa škvŕn. Pričuchol som si k nim a zarazil som sa. Krv...
Vtom do izby vtrhla žena.
„Ed!“ zvolala od radosti. Bleskovou rýchlosťou bola pri mne a držala ma. Mala veľkú silu... veľmi, veľkú. Pozrela sa mi do očí. Mala ich veľmi tmavé, až do červena.
„Di...ana,“ môj hlas znel skôr ako keby som sa pýtal.
„Správne cukríček môj!“ zvolala celá nadšená až si sama rukami zavrela ústa. „Ó! Bolo na čase!“
O čom to tá žena hovorí?
„Čo to kur...?“ ozval som sa.
„Pamätáš sa na niečo?“ spýtala sa so zvedavým pohľadom.
„Ja,“ zamyslel som sa. „no... nie.“ Bezmocne som pokrčil plecami. „Ale... teba si pamätám. Tvoje... meno.“
„To je v poriadku,“ usmiala sa. „Vidím, že si sa poriadne nakŕmil!“ Na jej tvári sa objavil diabolský úškrn.
"Nakŕmil?" Nechápavo som na ňu hľadel. Fakt nemám svoj deň.
„Zlatko, len sa pozri do zrkadla.“ Svojím bledým nádherným prstom ukázala ku stene kde stálo veľké zrkadlo. Podišiel som bližšie.
Kriste!!! To som ja?
V zrkadle stál akýsi chalan. Oblečenie mal rovnaké ako ja, ale nepoznal som ho. Absolútne čierne oči, taká výrazná tvár, skvele vytvarované pery a nos. Dokonca obočie bolo perfektne udržované. Vlasy mal tmavé a strapaté, ale vyzerali akoby ich niekoľko hodín robil kaderník. Okrem toho bol biely ako stena a... krásny. Nebol priamo svalovec, vyzeral však akoby bol plný sily. Pod bielou pokožkou som videl napnuté šľachy a pocítil som nával sily. Neobyčajnej sily, ktorá mnou pretekala.
„Páni,“ podotkol som a skončil som späť u tváre. Pery mal celé červené a kútiky úst rovnako ako pravé líce špinavé.
„To som ja,“ Povedal som neveriacky.
„Hej, to si. Si nádherný,“ Šepkala akoby to bola modlitba. „Je čas aby som ťa začala učiť.“
„Čože,“ spýtal som sa jej a nemohol od seba odtrhnúť oči.
„Len sa na seba pozri! Máme určité pravidlá miláčik,“
„My?“ nechápal som o čom hovorí. Ja som predsa... bol som na balkóne. Kde som sa tam zobral? Otočil som sa k balkónu a do nosa mi znova udrela tá vtieravá vôňa. Niekde vo mne sa ozvalo vrčanie. Preľaknuto som sa pozrel na Dianu. Tá bola šťastím celá bez seba. A tiež musím povedať, že bola diabolsky krásna. Čo sme zač, že môžme byť až taký krásny?
„Tak teda pekne od začiatku,“ povedala po chvíľke. „Najprv ťa umyjeme, oblečieme a začneme.“ Rukou mi naznačila smer kam mám ísť a ja som bez premýšľania išiel. Vyšli sme na chodbu. Bola dlhá a biela. Na zemi bola tmavá podlaha a steny boli povešané obrazmi. Musí to byť veľmi bohatá žena. Viedla ma po chodbe až zastavila u bielych dverí do kúpeľne. Spoločne sme tam vošli a opäť som zostal udivene stáť. Kúpelňa bola obrovská, čierne kachličky, obrovská vaňa, sprchový kút, umývadlá a zrkadlo.
„Pomôžem ti,“ ponúkla sa ochotne a už mi išla rozopínať gombíky na košeli. Ruka mi v okamihu vystrelila k nej a s vrčaním som ju tresol o stenu. Držal som ju pod krkom s vycerenými zubami a obaja sme si hľadeli do očí.
„Toto zvládnem sám,“ povedal som. Cítil som sa tak silný a ničím nespútaný. Môžem robiť čo chcem. Prečo to tak je?
Pustil som do vane vodu a vyzliekol sa. Diana tam stála pritlačená ku stene a udivene na mňa hľadela hladiac si svoje biele hrdlo.
„Aj umyť sa viem,“ povedal som príkro.
„Prinesiem ti oblečenie zlatko,“ povedala a zmizla. Vôbec som sa nad tým nepozastavoval. Za pár sekúnd bola späť a oblečenie položila na stolík za dverami. „Stretneme sa v obývačke,“ keď som sa otočil, už tam nebola.
Iste...
Keď som vyliezol z vane, znova som sa uvidel v zrkadle. Krása...
V zrkadle som si všimol čohosi na svojej ruke. Náramok či čo.
Daj si ho dole...
Ok! Prstami som nahmatal uväzovanie, ale zarazil som sa. Prečo by som mal?
Obliekol som si oblečenie, čo mi priniesla a vyšiel z kúpeľne. Zrazu to v dome žilo. Všade pobiehali ľudia a hrala tu akási hudba.
„Dobrá ráno pán môj,“ pozdravil ma akýsi starý muž stojaci pri dverách.
„Čau,“ odvetil som a premeral si ho pohľadom.
„Vaša pani Vás očakáva v obývacej izbe. Mám Vás odprevadiť?“
„Hej,“ odvetil som prosto a sledoval toho pomalého starého muža. Nuda...
Diana stála s pohárikom červeného vína pri horiacom krbe. Sledovala obraz, ktorý nad ním visel? Až teraz som si ju poriadne prezrel. Božská postava, dlhé zrzavé vlasy a biela pokožka. Čierne obtiahnuté nohavice, biela blúzka s hlbokým výstrihom hovorili o tom, že nie je príliš nábožná. Za to však neskutočne sexy.
„Môžme?“ spýtala sa, a ani sa na mňa nepozrela.
„Čo, môžme?“
„Určite máš nejaké otázky, odpoviem ti,“ ukázala mi na kreslo, aby som sa posadil.
„Ja postojím,“ odvetil som rýchlo. Diana sa zamračila. „Sadneš si zlatko, to je príkaz stvoriteľa,“ Okamžite sa mi podlomili nohy a sedel som v kresle.
„Nuž, pýtaj sa,“ povedala keď sa tiež posadila a pokynula akémusi mladíkovi, aby mi priniesol pohár.
„Kde som?“
„Na tom nezáleží. Si v bezpečí,“
„Skvelá odpoveď,“ povedal som sarkasticky a netrpezlivo som sa pohniezdil v kresle. Zrazu mi nosa udrela opäť tá vôňa čo bola v izbe na poschodí. Prišiel mladík a na tácke mi podával pohár s vínom.
Zrazu ma popadla silná túžba ochutnať a tak som bez chochmesu vypil celý pohár na ex. Diana sa len usmiala.
„Skvelé víno, čo je to zač?“ Diana sa diabolsky usmiala. „To je ábéčka. Vzácna,“
„Krv?“ vyhŕklo zo mňa a Diana sa opäť usmiala. „Správne, je to krv.“
„Takže,“ zamyslel som sa. „Som upír?“ spýtal som sa jej na rovinu.
„Správne zlatko,“
„Ako dlho už tu som?“ zrazu som vedel čo sa pýtať.
„Už asi tri mesiace,“ odvetila a prstom si klopkala po brade.
„Prečo si nič nepamätám?“
„Si novorodený. Je bežné, že prvé mesiace si nič nepamätáš. I keď tvoje tri mesiace sú pomerne krátka doba,“ zamyslela sa.
„Odteraz si už budem všetko pamätať?“
„Správne,“ zahryzla si do pery a naklonila sa ku mne.
„Som táká šťastná.“
„Prečo?“
„Si moje prvé dieťa, a to už tu som od ...“ začala počítať.
„Od?“ zopakoval som nedočkavo.
„Tiež mám výpadky. Len si skús žiť šesťsto rokov a pamätať si každý deň.“ Usmiala sa, ale tentoraz mi jej úsmev prišiel až príliš nasilu. „V tej dobe,“ vydýchla. „Sme sa smiali istému bláznovi, ktorý vyplával na západ, aby sa dostal na východ. Áno, boli sme blázni. Dnes už vieme ako to dopadlo. Oprav ma ak sa mýlim ale...“
„1492,“ vydýchol som s údivom a sledoval ako sa jej z môjho výrazu zdvíhajú kútiky úst.
„Dobre,“ povedal som keď som sa upokojil. „hovorila si o pravidlách. Tak hovor. Som samé ucho!“

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
Renca2
Zaslal: st Bře 12, 2014 3:45 pm Citovat
Vlkodlačice
Já teď vůbec nestíhám číst nic jiného, než co musím smluvně. Ale slibuju, že cca v půlce dubna si najdu čas a celé si to přečtu a okomentuju.

_________________
"Dovolit někomu, aby vás zradil a přežil to, je hloupý precedens." Anita Blake (L.K.Hamilton, Zápalné oběti)
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu Odeslat e-mail
NikifuS
Zaslal: st Bře 12, 2014 9:27 pm Citovat
Člověk
V poriadku Wink rozumiem... Sám mám toho veľa...

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: ne Bře 16, 2014 1:04 pm Citovat
Člověk
„Slnko nás zabíja?“
„Áno,“ odvetila a zahľadela sa von zdobených oknom. „aj nie.“ Dopovedala napokon a pozrela na mňa skúmavým pohľadom svojich tmavých očí.
„Pozri,“ pokračovala. „Priame slnečné lúče ťa spália. Ale ak sa pohybuješ v tieni, budeš sa len cítiť... unavene.“
„A čo... truhly?“
Miestnosťou zaznel jej diabolský smiech. „No,“ povedala keď sa upokojila. „Do truhly musíš ísť len raz v roku.“
Zdvihol som obočie a čakal čo z nej vylezie.
„V deň keď si zomrel,“
„Do riti!“ zľakol som sa. „A čo ak to neurobím?“
„Urobíš,“ odpovedala takmer okamžite.
„Ale, veď ja si ten deň nepamätám!“ zvýšil som hlas.
„To ani nemusíš,“ hovorila pokojne a ja som sa opäť cítil stratený. Ako mám vedieť, v ktorý deň mám vliezť do tej čiernej hovadiny, keď si ten deň totálne nepamätám?
„Pozri, v ten deň sa cítiš inak. Si malátny, slabý a nedokážeš sa sústrediť. Vtedy ti pomôže ak zaľahneš.“
„A čo ak to neurobím?“
„Neodporúčam ti to,“ odvetila prosto a pokojne sa na mňa usmiala. Akoby sme hovorili o niečo bežnom a každodennom, i keď... vlastne to tak je. Neviem prečo mi to príde také... čudné.
„Čo strava?“ Diana vstala a pokynula mi, aby som ju nasledoval.

„Ak chceš ísť so mnou, obleč si niečo tmavé. Pozri sa do svojej izby. Už by to tam malo byť v poriadku.“
Diana vošla cez dvojkrídlové, mohutné a honosné dvere do izby a zamkla sa. Moja izba?
Šiel som do miestnosti, kde som sa dnes prebral.
Otvoril som šatník a zostal stáť akoby ma zasiahol blesk z neba.
Áno, Diana je bohatá. Veľmi bohatá.
Na vešiaku plno košelí, všetky moja veľkosť. Väčšina bola tmavých farieb, ale boli tam i nejaké biele. Rôzne jeansy, a na hornej poličke tepláky, tričká a mikiny.
Podľa Dianinej rady som si obliekol čo najtmavšie oblečenie a dal si športové topánky. Diana ma už čakala priamo za mojimi dverami a zvedavo si ma prezerala.
„Ešte aj toto ti tak sekne,“ vzdychla si. Neviem kto z nás dvoch, je kým zaujatý viac. Telesne bola neskutočne príťažlivá, ale niečo... niečo jej chýbalo.
„Ani ty nevyzeráš zle,“ poznamenal som a myslel som to úprimne. Bola oblečená podobne ako ja, teda... vyzerali sme skôr ako pár.
„Čo máš v pláne?“
„No,“ povedala a ukazovákom si poklopkala po brade. „Ja osobne mám najradšej športovcov. Preto sme sa takto obliekli. Pôjdeme si zabehať a ja ti všetko vysvetlím.“

Vonku to skutočne vyzeralo na dážď, ale Diane to nevadilo. Ani neviem ako, no akonáhle vyšla z dverí od domu, už bola u veľkej, kovovej brány na druhom konci záhrady.
„Skús to,“ povedala pokojne a hoci bola dobrých sto metrov odo mňa, počul som ju zreteľne.
„Ako?“
„Rovnako ako beháš. Môžeš utekať pomaly a rýchlo. No teraz môžeš utekať ešte rýchlejšie. No tak, skús to.“
Rozbehol som sa pomalšie a prikrčil sa ako keď chcem šprintovať. Lenže tentoraz to bolo iné. Hoci som bežal šialene rýchlo všetko som vnímal v najmenších detailoch. Nie je šanca, že by ma zasiahla čo i len muška. Možno by som aj kľučkoval medzi kvapkami. Ale... to možno dnes budem mať príležitosť skúsiť.
Videl som Dianin úsmev keď som zastal priamo vedľa nej. Všetko toto sa odohralo asi za pol sekundy a najlepšie na tom bolo, že som vôbec nebol zadýchaný. Vzduch som totiž nepotreboval!
„Tak vidíš,“ povedala a spoločne sme pomaly vybehli na ulicu.
„Páni, je to skvelé!“ zasmial som sa.
„To máš úplnú pravdu, a počkaj keď sa rozprší!“
Behať po daždi... to si užijem.
Park do ktorého sme bežali, nebol ďaleko. I keď, pre nás a hlavne pre mňa (momentálne) čas nehral takú rolu ako... predtým. Možno je dobre, že si z toho nič nepamätám.
Bežali sme vedľa seba a akonáhle sme vkročili na bežecký chodník v parku, spustilo sa mrholenie. Obaja sme o tom vedeli prv, než na zem dopadli prvé kvapky. Cítili sme ich vo vzduchu, počuli ich hvizd keď leteli a počuli ich dopadať na listy stromov. Bolo to ako sen. Mám sotva tušenie čo sa so mnou asi dialo posledné tri mesiaca, ale teraz je to iné. Uvedomujem si svet okolo seba celkom inak. Je nádherný a plný vôní a ... jedna je veľmi výrazná.
Diana spomalila a zhlboka dýchala. Čo ju to napadlo? Nepotrebuje dýchať...
„Tvár sa, že oddychuješ,“ povedala mi. „Sleduj a uč sa zlatko,“
S týmito slovami sa rozbehla preč a ja som ju len sledoval, rukami som sa zaprel o stehná a snažil sa napodobniť dýchanie. Nebolo to až také ťažké, ako som si myslel. Zreteľne som počul ako sa s niekým rozpráva. Povedal by som, že ho balila a potom spolu utekali.
Aký... človek by išiel behať v daždi?
Netrvalo to dlho a už boli obaja späť pri mne.
„Teraz ti niečo ukážem,“ povedala mi a videl som, ako na ňu ten muž nechápavo pozrel.
Diana sa mu zahľadela hlboko do očí a potom pomaly a zrozumiteľne (že by jej rozumelo aj malé dieťa) hovorila:
„Budeš ticho, nebude to bolieť,“ V tej chvíli mu zobrala do rúk zápästie a s chuťou sa doň zahryzla. Okamžite som zacítil tú lahodnú vôňu a moje vnútro sa rozhorelo šialenou túžbou. Hoci som sa doobeda nasýtil teraz to vo mne všetko znova vrelo. Zdalo sa mi, že mi horí celý tráviaci trakt. Cítil som totálnu vyprahnutosť na jazyku, v ústach, v hrdle, prieduškách i pľúcach a v neposlednom rade v celom bruchu. Cítil som ako sa mi sťahujú ďasná, aby odhalili pár ostrých zubov. To sťahovanie nebolo ani zďaleka bolestivé, skôr slastné. Diana na mňa rýchlo pozrela. Oči ako aj ich blízke okolie stmavli, akoby sa zaliali krvou, vyzerám tak i ja?
Pôsobila veľmi divoko a mne sa to páčilo. Kývnutím mi naznačila, aby som si zobral druhé zápästie. Z hrdla sa mi vydralo akési súhlasné zavrčanie, najprv som sa však započúval. Nikto nejde, pomyslel som si. V tej chvíli som sa s vycerenými zubami zahryzol chlapovi do ruky. Bože! Tá chuť. Vlastne iné zatiaľ nepoznám, ale táto je dokonalá. Ani neviem ako, už sme sedeli všetci traja na lavičke. Až keď som dopil, uvedomil som si, že ten chlap skutočne celú dobu mlčal, i keď to určite muselo bolieť, keď sa mu niekto takto zahryzol do ruky.

„Prečo si mu odtrhla hlavu?“ pýtal som sa rozhorčene svojej stvoriteľky.
„Pochop jedno. Naše pohryznutie má aj iné následky,“ vysvetľovala mi horúčkovito. „Keď pijeme, vpúšťame človeku do tela aj kus zo seba. Jed. V prípade, že piješ pridlho, vpustíš ho do tela toľko, že po smrti sa človek premení. My sme pili obaja a vypili sme toho ... človeka.“ zaškerila sa.
„Totálka,“ zasmial som sa.
„Presne. To znamená, že by sme čoskoro mali o upíra viac. A teda aj o problém, pretože o toho už by som sa prosto nestarala!“
„Prečo?“
„Stále iba prečo a prečo!“ pokrútila hlavou.
„Pozri, hovorím ti čo viem. Nie som dokonalá. Nevieš si predstaviť koľko ma posledné tri mesiace mojej existencie stáli úsilia.“
Kyslo som sa na ňu pozrel. „Bol si ako posadnutý!“ zavrčala.
„A nie som?“ pozrel som na ňu najnebezpečnejšie ako som mohol a sledoval jej reakciu. Na okamih sa zatvárila neisto, no potom to bola opäť Diana. „Jednu vec si pamätaj,“ začala zase. „Som staršia!“ Vyletela po mne, videl som ako útočí a chcel som sa brániť, ale bolo to ako... ako keby trojročné dieťa chytalo padajúci storočný strom. Hoci som jej útok zblokoval, skončil som na chrbte a to pekne zatlačený vo vlhkej tráve. To vážne zasiahlo moju pýchu. Hneď som vyskočil po nej, lenže ona sa popri mne šikovne prešmykla a keď som sa otočil za ňou videl som len jej päsť a už som cítil ako letím vzduchom. Prv však než som dopadol na zem, stihla ma chytiť pod krk a uzemniť dôraznejšie než bolo treba.
„Už rozumieš, čo to znamená?“ pýtala sa ma, ale bola to skôr rečnícka otázka.
Neochotne som jej prikývol. Všetko sa to odohralo tak za tri sekundy. Zrazu už na mne sedela a usmievala sa.
„Si moje zlatko,“ hovorila. „Vieš o tom?“
Nepochybujem o tom, že jej vďačím za všetko čo mám... Ale jej náladovosť ma ZABIJE.
„Ja viem!“ Je tak sexy! Myslím, že ak by... prečo som sa na ňu ešte nevrhol? Čo mi bráni? Každopádne niečo vo mne sa tejto predstave absolútne vzoprelo a v tej istej sekunde už ležala ona na zemi s mojou rukou na krku. Obaja sme na seba cerili zuby. Bolo to také... prirodzené a vzrušujúce! Bol som prekvapený, že sa Diana nechala tak ľahko poraziť. A teraz ležala a ani sa nepohla. Len mi hľadela do očí, a dychčala do tváre. Dych mala sladký a v očiach akúsi prosbu či túžbu. Tušil som čo to je, ale hoci telo by jej chcelo vyhovieť, niečo vo mne tomu tvrdo odporovalo. Odkedy sa ja držím etického kódexu? napadlo mi.
Diana videla, že zvádzam vnútorný boj a jej reakcia ma viac než prekvapila. Nevrhla sa na mňa, ani mi nenadávala, ani nežadonila. Počkala kým ruku zložím z jej hrdla a potom sa posadila.

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: čt Bře 20, 2014 11:36 am Citovat
Člověk
„Čo sa deje zlatko?“
Do riti, čo mám na toto povedať? Že by som ju najradšej zvalil na zem a ... ale nemôžem, lebo niečo vo mne mi to nedovolí? To by som bol za kreténa.
„Ja,“ dostal som po chvíli zo seba. „Dajú sa nejako ovládať tie chute na krv?“ spýtal som sa, aby som zakecal túto trápnu situáciu. Počul som ako si Diana povzdychla a potom sa usmiala. Určite len pretvárka.
„Iste,“ odvetila napokon. „Alkohol.“
„Čo?“
„Poď, dnes večer zájdeme do baru.“

Opäť som zabíjal čas pred šatníkom. Čo na seba? Diana povedala, že nemám byť príliš formálny. Zobral som si jeansy a tričko s rukávmi. Kto vie, ako som sa obliekal pred tým.
Diana ma čakala nehybne pri vchodových dverách. Bola okúzlujúca ako vždy a to mala len jednoduché tmavé nohavice, tričko s košeľou a bundu.
Koľko toho má v šatníku? preblesklo mi mysľou. Keď ma uvidela, poriadne ňou myklo. Ak takto pôsobím na upírku, aké to bude s ľuďmi? Hlavou mi naznačila, aby som si zobral krátky kabát čo som už mal nachystaný na vešiaku a vyšli sme von. Slnko už zašlo a naokolo zavládlo šero. Ešte aj večerná príroda je prekrásna. Videl som ako sa vlnia steblá trávy ako more, videl som v tráve cvrčky a počul každého z nich jednotlivo. Mohol som určiť, ktorý z nich práve "hrá". Tentoraz sme nešli k bráne pešo. Prešli sme popri dome a vošli do menšej (i tak veľkej) budovy vedľa domu. Bola to garáž.
Páni, to sú skvosty!
V garáži boli štyri vozy. Videl som akýsi čierny kabriolet, potom tu bola tmavá audi R8, strieborné porshe 911 turbo a jedno auto bolo zakryté plachtou. Nasadli sme do porshe a čakali kým sa otvorí brána. Potom zapišťali pneumatiky a my sme vyleteli von do šera večera. V aute hral akýsi divný druh hudby. Samé basy a elektronické zvuky. Leteli sme tmavým mestom až sme zastali pred akýmsi podnikom. Bola to dvojposchodová tehlová budova so svetelnými nápismi.
Z vnútra bola počuť hlasná hudba a akonáhle sme vošli dnu takmer som ohluchol. Všetko bolo príšerne hlasné a z hudby ma išlo roztrhnúť. Diana však bola v pohode a načahovala sa po moje ruky. Kedy som si ich dal na uši?
„Žiadne rýchle pohyby, zlatko.“ Usmiala sa na mňa a viedla ma k baru. Ihneď nám obom rozkázala po vodke a redbulle a nohou si poklopkávala do rytmu hudby. Cítil som zápach každého človeka čo bol vnútri a ešte aj smrad z vonka a záchodov. Strašné. Najhorší však nebol ten smrad, ale priam vôňa ľudí naokolo. Vedel, som že to nie oni voňajú tak nádherne. Ale to, čo skrývajú pod svojou smradľavou a upotenou pokožkou. Opäť ma zachvátil smäd a celý som sa roztriasol. Aké by to bolo jednoduché! Vrhnem sa na jedného a vypijem ho totálne celého. Potom mu utrhnem hlavu ako Diana. Ona by sa postarala, aby nám nikto neutiekol! Možno by si dala so mnou! Otočil som sa cez rameno a videl tam akúsi blondínu ako osamote popíja. To je presne môj cieľ, pomyslel som si. Všimla si môj pohľad a nesmelo sa usmiala. Videl som jej žily na zápästí, videl som jej krčnú tepnu, počul som tlkot jej srdca i to ako zrýchlilo keď som sa na ňu pozeral. Nervózne sa zahniezdila na barovej stoličke a sledovala ma kútikom oka. Zrazu niečo buchlo.
To len barman položil poháre na stôl...
Diana mi naznačila, aby som pil a ja som neochotne obrátil poldecák vodky do seba. Hneď na to som sa napil redbullu až som plechovku rozdrvil v ruke. Našťastie som ju vypil na ex.
Pocítil som akúsi veľmi slabú úľavu a vnútorný oheň akoby... akoby ho ten poldecák bol zalial. Lenže pôsobil ako voda.
Diana sa usmiala a prikázala nám to obom ešte trikrát.
„Teraz už chápeš, o čom som vravela?“ šepkala mi do ucha tak sladko, až som cítil ako sa mi roztriasli nohy. Našťastie som sedel.
„Iste,“ odvetil som rýchlo a snažil sa tváriť odolný voči jej zvodnosti. Dokonca sa mi podarilo vystrúhať akúsi víťazoslávnu grimasu.
„To je dobre,“ povedala mi. „Tu sa totiž napijeme len alkoholu.“ Akoby mi čítala myšlienky.
Čítať myšlienky?...
„Počuj,“ povedal som a naklonil sa k nej. „Neviem prečo mi to napadlo, ale nemáme my ... upíri nejaké... talenty?“ hovoril som tak, aby to počuli len uši upíra.
„Dobrý postreh,“ odvetila rovnako potichu. „Niektorí... pozri. Tak ako nie všetci ľudia vedia... spievať“ prižmúrila oči. „Nie všetci majú talenty. Všetci máme v sebe vlohu hypnotizovať a je len na tebe ako ju rozvinieš. Ale niektorí, vedia aj iné veci,“ videla ako ma dostala. Tak som sa započúval do jej monológu, že som prestal vnímať okolie.
„Pokračuj,“ žadonil som, to sa Diane páčilo a vychutnávala si to. Najprv som musel vypiť ďalšie dve rundy, až potom pokračovala.
„Takže, poznám niektorých ktorí čítajú myšlienky. Iní ťa vedia paralizovať... teda aspoň ľudí a iní sa pohybujú tak rýchlo, že ti to príde ako lietanie.“
„No kur..“ vyhŕklo zo mňa, no Diana mi prostom zakryla pery. „Ako to robia?“
„Netuším, väčšinou to však bývajú čudáci a nomádi. Čo je takmer to isté.“
Aha... kto vie, čo ja...
„Kedy sa začnú prejavovať,“ pýtal som sa jej horlivo a zazdalo sa mi, že hráme hru. Po každej mojej otázke som musel vypiť poldecák.
„Je to rôzne, záleží od stavu v akom upír je. Len si predstav, že by si hneď v prvý deň čítal myšlienky. Asi by som si hodila mašľu.“ Zasmiala sa tak, že sa na ňu otočila celá spoločnosť pri pulte. „Akoby to mohlo pomôcť.“ zvážnela.
Pochopil som- vtip.
„Takže, možno budem...“
„Nie, ty nebudeš mať taký talent!“ povedala zrazu rozčúlene. „Pôjdeme. Chcem sa prespať.“
„Spať?“
„Ja nie som novorodená ako ty! Ja spánok občas potrebujem. Navyše,“ dodala. „musím chodiť do práce. Dopi a ideme.“
Dopil som ďalšie pol deci. Netuším koľké za dnešný večer, ale cítil som sa fajn, dokonca sa mi ľahšie bojovalo s túžbou zabiť všetkých ľudí naokolo.
„Môžem riadiť?“ spýtal som sa.
„Prečo?“ odvrkla Diana, neviem čo ju žralo.
„Chcem,“ Diana mi hodila kľúče a sadla si do auta.
Odkedy viem riadiť? Od teraz. Akonáhle som sa posadil za volant, všetko mi doplo, rozjazd bol síce trochu... prudký, ale ďalšia jazda bola pokojná. Išiel som priemerne stoosemdesiat, ale nič nám nehrozilo. Videl a cítil som všetko až na...
„Polícia,“ vzdychla si Diana.
„Pôjdu za nami?“
„Určite,“ odvrkla otrávene. „Majú nové autá, neboj sa. Vyriešim to.“
Vyviedli sme ich za mesto, boli odhodlaní nás prenasledovať aj na koniec sveta.
Zastavili sme na krajnici a čakali kým obaja policajti prídu. Diana už mala stiahnuté okienko. Policajt nazrel dnu a stuhol.
„Tu sa nič nestalo. Nič a nikoho si nevidel. Vrátiš sa i s kolegom späť do mesta.“
Druhý policajt stál blízko pri aute, no nepočul čo hovorila Diana. Keď dohovorila, prvý policajt okamžite odkráčal k autu a po ceste niečo povedal svojmu kolegovi. Ten súhlasne prikývol a obaja sa vrátili do mesta.
Keď sme dorazili domov Diana zo seba zhodila bundu a vyletela hore schodmi. Ja som jej ju zavesil spolu so svojim kabátom a šiel som do kuchyne. Z chladničky som vytiahol akýsi alkohol, nepoznal som to podľa názvu, no voňalo to sladko. Nalial som si do pohárika a vypil ho. Chutilo to fajn, tak som si zobral fľašu a šiel do obývačky. Televízor tam bol obrovský, no keď som sa preklikal po sto šesťdesiaty siedmy kanál, mal som chuť ho rozmlátiť. Nič zaujímavé. Obzrel som sa okolo. Ten dom je palác. Musí tu byť knižnica. Tak ako Diana pre chvíľou ja som teraz tiež vyletel hore schodmi a potom behal z izby do izby. Snažil som sa zachytiť pach starého papiera, konečne som narazil na zreteľnú stopu a celý šťastný som zastal v dverách knižnice. Bola obrovská s množstvom políc a v každej z nich bola aspoň dvadsiatka kníh. Police sa mi však nechcelo počítať. Knihy boli uložené podľa témy. Nevedel som kde začať, no prvé ma napadlo Vampirizmus.
Boli tam knihy od pätnásteho storočia po súčasnosť. Sám neviem prečo, no zaujala ma kniha od Smithovej.
Názov hovoril priamo o mojom druhu a niečo ma k nej lákalo.
Rozvalil som sa na pohovke, zažal si svetlo a čítal. Mám pred sebou večnosť... čo s ňou len bude robiť?!

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: pá Bře 21, 2014 10:05 am Citovat
Člověk
7. KAPITOLA: Návšteva

V ten večer som stál na balkóne a hľadel na záhradu. Všetko bolo biele a z neba sa sypali snehové vločky. Videl som ich jedinečnosť a dokázal som vnímať každú z nich. Bola to moja prvá zima v tom dome, aspoň čo si pamätám.
V zime je to lepšie. Tma je skôr a slnko vylezie len niekedy. Tak ako väčšinu dní, i ten som trávil sám. Diana musela pracovať (kým nesvieti slnko) a tak som zostal v dome sám. Nie je to tak dávno čo vyhodila všetko služobníctvo, pretože sa ma báli. Iste, dôvod by bol keď som trom slúžkam rozhrýzol hrdlo, ale nemali ma provokovať. Pochopil som, čo mi Diana povedala pred pár týždňami: „Ľudia sú tu pre nás, dokým ich potrebujeme. Sú naša potrava, hrá sa snáď človek so svojím obedom? Nie, proste ho zje.“
Skutočne, ľudia sú chutný, ale to je všetko. Do knižnice som radšej nechodil, moja posledná návšteva Dianu dosť rozhnevala, pretože som sa jej potom pýtal na zvieraciu krv.
„Edmund!“ zhrozila sa. „Omrzel ťa tento život?“
„Nie! Len sa pýtam, lebo v tej knihe...“
„Je to len kniha! Obyčajná fikcia!“ skríkla. „Never tomu. Vieš aká je pravda?“ odmlčala sa a vyzeralo to akoby otáľala. „Zvieracia krv, ťa zabije. Nebudeš to skúšať, však nie?“
Zabije? Ale veď v tej knihe...
„Nebudem to skúšať,“ povedal som jej. „Nechcem... skapať,“
Diana sa usmiala. Od tej doby som už túto ani ostatné knihy od tejto autorky nevidel. Určite sa ich zbavila, ale neviem prečo ju to až tak dopálilo.

Kým som stál na balkóne a filozofoval, všetko bolo v poriadku. No akonáhle som prestal, zacítil som tú suchosť, vyprahnutosť svojho vnútra. Hej, musím sa nasýtiť.
Zobral som si koženú bundu a vyšiel von. Postavil som sa na schodoch a uvažoval. Ak si vezmem auto, budem sa v meste môcť pohybovať rýchlejšie a vôbec medzi ľuďmi. Lenže nikdy mi tá rýchlosť nebude stačiť. Navyše v garáži je aj to hnusné audi. Neviem prečo, ale neznášam to auto. Príde mi... no to je jedno. Beriem auto...
V tej istej chvíli som pocítil na tvári chladivý vzduch a už som stál pri dverách garáže. Nasadol som do porshe a vyšiel do mesta. Ručička tachometra len málokedy klesla pod stopäťdesiat a v aute som sa nudil. Všetko mi v ňom prišlo obyčajné. I auto samo. Stále len bźźka a pri tom výkon- nič moc. Keď prídem domov, poviem Diane, aby sme kúpili nové auto.
Auto som zaparkoval pred známou tehlovou budovou a chvíľu čakal. Počúval som. Teraz už nebolo také ťažké odizolovať hudbu od ostatných zvukov. Počul som ako barman čapuje pivo do pohára, ako vyťahuje fľaše z chladničky a dokladá ju. Počul som kroky ľudí vo vnútri a aj tlkot ich sŕdc. Dych už bol len detailom. S úsmevom dravca, ktorý si uvedomuje svoju výhru, som vošiel dnu a rozhliadol sa. Stále tí istí ľudia, tvár sa mi roztiahla do väčšieho úsmevu a na diaľku som pozdravil barmana, ktorý mi hneď ukazoval, že mi drží miesto pri bare.
„Vitaj Strapáľ,“ zahlásil s úsmevom. Prečo by sa neusmieval, keď som stály zákazník a robím mu najväčšiu tržbu?
Posadil som na barovú stoličku a prezeral si ľudí vo vnútri baru. Samé známe tváre... Vypil som jeden pohárik, potom druhý a tretí až som sa napokon vypotácal von na vzduch. Na krv som nemal pomyslenia, na to mi bolo až pridobre. Pozrel som na porshe pred barom a zasmial sa.
To iste... už len do teba by som sadal...
Pešo som išiel po ulici a z nudy som vdychoval studený vzduch a vydychoval ho. Okamžite sa zrážal a ja som sa zabával vyfukovaním obláčikov. Bavilo ma ich skúmať kvapku po kvapke a blažene som sa usmieval. Na ulici nebolo ani nohy, asi už bolo neskoro, no psy neustále brechali. Nech sa nezbláznia z jedného upíra...
Ako som kráčal začal som si obzerať nočné mestečko. Kde tu sa v oblokoch svietilo, väčšina ľudí už asi spala (počul som ich pokojný dych), inde som ešte počul pustený televízor a z niektorých domov zase zrýchlené dýchanie a vzdychy.
Pozoroval som aj detaily na domoch. Praskliny v stenách, kľučky na oknách a napokon som hľadal niečo, čo by mi pomohlo vyliezť na strechu akéhokoľvek domu. Chcel som byť vysoko. Napokon som si našiel ideálnu stavbu- bol to akýsi sklad. Bez váhanie som sa rozbehol proti stene a potom som ako opica šplhal. Nie že by boli steny plné dier, prosto som bol tak rýchly, že som ani nepremýšľal nad tým, že by to nemalo ísť a už som bol na streche. Prechádzal som sa po nej tak dlho, kým som opäť nepocítil hlad. Posadil som sa na kraj strechy a sledoval mesto. Ticho rozhodne nebolo. Od všadiaľ bolo niečo počuť. Počul som vánok, ktorý pofukoval, takisto som počul dych spiacich ľudí v najbližších domoch, brechanie psov, rozhovory mačiek a ... akýsi krik. Bolo to viac hlasov. Krik išiel z neďaleka. Za niečo sa vadili. Potom som počul plesknutie a smiech. Poznám ten zvuk, niekto sa bije. Pozorne som nasal vzduch a snažil sa rozanalyzovať jednotlivé vône. Bolo to pomerne jednoduché, pretože pri bitke často tečie krv. Akonáhle som zacítil pach, bol som rozhodnutý. Po streche skladu som doslova preletel a potom skákal z jednej strechy domu na druhú až som sa ocitol priamo nad dejiskom udalosti.
Boli tam traja chalani a mlátili akúsi dvojicu.
Hmm, ktorých?
Samozrejme že krvácajúca dvojica ma lákala viac, ale najprv som sa chcel zabaviť. Vzduchom zaznel hvizd a oči troch ľudí sa upreli na mňa.
„Hej!“ zreval jeden z tých chlapov. Mal holú hlavu, to ma zaujalo, pretože jeho dvaja spoločníci naopak mali dlhé vlasy v cope. Neznášam týchto chudákov, čo si dajú vrkoč a myslia si o sebe, že sú nebezpeční. A ten s holou hlavou tiež, neviem čo si dokazuje...
„Čo to tamrobíš?“ Blbšiu otázku mi dať nemohol...
„Pozorujem,“ odvetil som mu a usmial sa. Bol som asi desať metrov nad ním. Počul som ako sa rehoce.
„Tak si daj odchod,“ zahlásil. „Nechceš sa do tohto pliesť, však nie?“ Ako odpoveď som mu poslal slinu priamo do tváre a sledoval jeho udivený výraz.
„To si nemal...“ začal hneď zúriť, no ja som sa len zasmial tak nahlas, aby ma počul a potom mu skočil do reči.
„Môžeš prosím prestať?“ povedal som. „Poznám tieto rečičky. Vieš čo? Poďme to vyriešiť!“ S týmito slovami som urobil krok do prázdna a letel dolu. Videl som jeho vytreštený pohľad, rovnako sa tvárili aj jeho spoločníci keď som dopadol na rovné nohy a privítal ich s úsmevom na perách.
„Ako to urobíme? Traja na jedného?“ Iste, neboli to nijaké vychrtliny. Všetci traja museli chodiť do posilky, lenže to im bolo na nič.
„Presne tak,“ vyhlásil a ohnal sa po mne. Videl som, že má na ruke akýsi kov. Uhol som sa mu tak rýchlo, že jediné čo stihol bolo udrieť do steny, čo bola za mnou. Ja už som stál za jeho dvomi kamošmi a s úsmevom som ich za opasky zdvihol do vzduchu a hodil na neho. Bola to sranda, keď sa ich hlavy zrazili.
„Aký dutý zvuk!“ smial som sa im a čupol si k nim.
„E-e-d?“ ktosi vyslovil moje meno.
Otočil som sa tým smerom a podišiel k postave na zemi. Vyzeralo to na ženu, mala rozbitú hlavu a chalan vedľa nej mi prišiel známy.
„S-si, to ty?“ žmúrila do tmy, aby mi videla tvár.
„Kto si?“ spýtal som sa jej nervózne, ako to že ona ma pozná a ja ňu nie?
„Ed,“ nemohol som ju viac počúvať, tí traja chlapi sa konečne postavili, no z čela toho holohlavého tiekla krv. Prečo odolať? Koniec hier. Bez námahy som sa vyhol pästi jedného vlasatého a odkopol ho do neďalekých popolníc. Druhého som schmatol za vlasy a šmaril ho na cestu, kde ho zachytilo akési auto. Holohlavého chlapa som si nechal ako zákusok. Nechal som ho nech si vyskúša, aké to je udrieť do mňa. Hoci mal na ruke to železo po tom čo ma udrel do tváre, mu jeho zbraň ostala skrivená a pritisknutá na ruke. Určite si zlomil pár prstov a kostí vôbec. Ukončíme to...
Zdrapil som ho pod krk a prilepil na stenu. Zaklonil som mu hlavu a zahryzol sa do krčnej tepny. Nedalo sa odolať keď som videl ako mu pod kožou pulzuje. Predstava teplej krvi, ako mi steká dolu hrdlom a napĺňa ma... Musel som to urobiť.
Počul som ako kričí, tak to býva keď je pitie násilné. Keby sa nebránil, nebolelo by to. Ak sa však obeť/darca bráni je to jedna z najbolestivejších vecí na svete. Vraj to bolí viac ako upálenie za živa... Zbožňujem to, ten pocit keď zaborím tesáky do tepny či žily. Ten pocit plnosti, tá chuť ako sa mi krv rozlieva v ústach a na jazyku a napokon steká do môjho mŕtveho-živého tela. Ach... Napokon, sa však všetko skončí. Chlap sa už nevzpieral, len padol k zemi priamo na tvár. Dlhovlasý chlapík vhodený v popelniciach sa tváril, že je v bezvedomí, ale počul som ako sa mu zrýchlil tep keď som sa priblížil.
„Nie,“ hovoril som pokojne. „toto nie je nočná mora. Je to skutočnosť.“

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: út Dub 22, 2014 8:54 pm Citovat
Člověk
Dobre, ospravedlňujem sa, že píšem druhú správu za sebou, ale...
Nemohol som pridať nové kapitoly a počas budúceho mesiaca asi toho tiež veľa nepridám. Ale potom to opäť rozbehnem. AK BUDETE CHCIEŤ Smile
Bolo mi sľúbené ohodnotenie, tak si počkám... Myslím, že Vám sa tiež oplatí čakať Wink

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
NikifuS
Zaslal: so Kvě 24, 2014 5:58 pm Citovat
Člověk
Chytil som ho za ramená a zdvihol ho na nohy. Bol v takom šoku, že ledva ustál a tak som ho držal za ramená.
„Takže,“ pokračoval som. „kto sú títo tu, čo ležia ne zemi?“
„J-j-ja n-e-neviem,“ vyjachtal. „Tak prečo ste ich zmlátili?“
„T-t-ten chalan,“ ukázal roztrasenou rukou. „Peťo, o-on zaplietol sa s ...“
„Chlapče, ak sa chceš dožiť zajtrajška, hovor!“ povedal som mu celkom pokojne a usmial sa.
„So zlými ľuďmi,“ To je mi odpoveď. „A tá baba?“
„N-n-neviem ako sa volá!“ nohy sa mu podlomili a teraz len visel vo vzduchu.
„Tak mi vysvetli, prečo leží na zemi s rozbitou hlavou. Je celkom zima, vieš?“
Chlap už nič nepovedal. Asi je v bezvedomí, pomyslel som si. Ale má smolu, Diana mi povedala, že nikto nesmie vedieť kto sme. A on videl mnoho. Obzrel som sa na dvojicu na zemi, chalan sedel so zvesenou hlavou pri stene a dievča bolo otočené smerom von z uličky. Dych mali stály, sú v poriadku. Znova som sa pozrel na chlapa, teda vlastne som si len prezrel jeho hrdlo a keď som objavil krásne pulzujúcu tepnu s chuťou som sa zahryzol a na záver mu odtrhol hlavu. Potom som sa vrátil k holej hlave a urobil mu to isté. Až potom som si čupol k tej dievčine a zatriasol ňou.
„E-ed,“ dostala zo seba, ale nebolo to nič, čo by som ešte nepočul. „Prečo máš krvavé ústa?“
To ju fakt nenapadá lepšia otázka?
„To je nič,“ odvetil som. „Ako sa voláš?“
Videl som ako sa zarazila. „Ed...mund! To som ja!“
No to je jasné, ja to predsa nie som!
Niečo mi nedochádza?
„Kto ja?“
„Kristína,“ vydýchla a zasipela.
„Kristína, máš neskutočne retardovaného chalana. Nájdi si niekoho lepšieho, dobre?“ s týmito slovami som sa postavil, zakryl ju svojou bundou a odišiel preč z uličky. Ignoroval som zhrozené výkriky muža, čo zrazil toho druhého dlhovlasého, pretože som jasne počul, že je mŕtvy. Srdce mu nebilo už od tej doby, čo ho zrazil a mozog bez kyslíka nepracuje. Kým príde pomoc, bude mŕtvy, alebo postihnutý.
Po ceste som vytočil číslo zdravotnej služby, sám neviem prečo, alebo pre koho?
Celú cestu domov mi vytrvalo pracovala myseľ. Bude to dievča z môjho ľudského života? Mal by som si ju vystopovať a spýtať sa jej na seba samého? Nie, nech už si bol akýkoľvek... teraz je to lepšie! Pravda, teraz je mi lepšie, určite som sa nikdy predtým necítil taký šťastný.
Keď som vyšiel z garáže, kde som parkoval porshe, videl som, že sa v dome svieti. Diana už prišla. Hneď som vedel o čom bude naša komunikácia- samé trepanie o mojej noci a ja sa jej potom zo slušnosti spýtam ako sa jej pracovalo. Potom budeme spolu chvíľu piť a ona pôjde spať. Tak ako každý tretí deň. Ja som ešte ani raz nespal, podľa Diany je to normálne a nerobí si s tým starosti. Občas sa ma pri tom pokúsi nalákať k sebe do spálne, ale postupne od toho nápadu upúšťala a teraz sa mi ju už tretí týždeň darí držať od tela. Hádam pochopila, že to nepôjde. Hoci k nej niečo cítim. Dom som už poznal naspamäť a mojím obľúbeným miestom sa stala strecha. Lenže teraz už by malo každou chvíľou svitať, nechcem provokovať slnko ak by vyšlo...
Čo teda robiť, pomyslel som si. Skutočne neznášam, keď musím byť zavretý v dome. Chcem vypadnúť a niečo zažiť. Poprípade loviť. Veď z toho aspoň niečo mám. Ale takto? Príšerná večnosť!!! Zapol som si telku a znudene sa zvalil na pohovku. Čo to tu máme?


„Edmund,“ bolo to prvé slovo, ktoré Diana večer povedala. Vždy. „Dnes budeme mať návštevu!“ Tak toto už bolo niečo nové.
„Akú?“ zaradoval som sa, pretože to znelo ako niečo, čo naruší našu klasickú a nudnú rutinu a obzvláštni celú trpkú situáciu v ktorej sme sa nachádzali.
„Moji starí priatelia. Dávid, Marek a Paul,“ odvetila s úsmevom, zjavne sa veľmi teší.
„Aha. A kedy majú prísť?“
„Vlastne ich každú chvíľu očakávam. Asi sa zdržali na love,“
Súhlasne som prikývol a sledoval, ako Diana lieta z izby do izby a kontroluje poriadok. Potom zašla do chladničky a skontrolovala zásoby krvi od darcov. Ona totiž už veľmi neloví, vraj nemá čas...
Obišla štyri izby, keď sa ozval zvon (o zvonček sa nejednalo, rozhodne nie). Okamžite stála u dverí a otvorila.
„Vitajte Dávid, Marek,“ zasmiala sa. „dnes ti to sekne, a Paul, kde si zohnal taký účes?“
Všetci traja si boli podobní, možno boli bratia. Blond vlasy, veľmi jemná biela pleť a všetci traja mali červenkasté oči (z nedávneho lovu). Dávid mal vlasy kučeravé a siahali mu po plecia, Marek ich mal vyčesané dozadu a Paul mal zasa ofinu. Vyzerali pomerne dobre.
„Páni, toto je Edmund,“ natiahla ku mne ruku. „Je to moje dieťa. Buďte milí,“
Dávid sa zasmial a podišiel ku mne. „Edmund,“ potriasol mi rukou. „teší ma. Dúfam, že je s tebou Diana spokojná.“
Rozhodne som nemal náladu na trápne podpichovanie. Z hrude sa mi vydralo vrčanie na čom sa Dávid spolu so spoločníkmi usmial.
„Pozrime sa, aký je ostrý!“ povedal, ale výsmech v jeho hlase ma pálil viac, ako smäd po krvi. „Tuším si si urobila ochranku, a nie dieťa!“ Dávid zdvihol ukazovák akoby mi hrozil a ukázal na mňa.
„Som dobrá stvoriteľka,“ Diana sa samoľúbo usmiala a pokynula, aby si šli tí traja upíri sadnúť do obývačky. Mňa si zobrala do kuchyne.
„Edmund, toto sú jedni z najstarších upírov akých poznám,“ hovorila to takmer šeptom. „Sám Dávid ma stvoril a už vtedy mal u iných z nášho druhu rešpekt. Buď slušný, vrčanie je považované za veľmi veľkú urážku. Keď vrčíš, prejavuješ nenávisť a túžbu zabíjať. Som prekvapená, že s tebou nič nerozbil! Asi len zo stvoriteľskej lásky ku mne,“
Bol som prekvapený, že ma karhá. Veď to zo mňa si robili posmech, ja som sa len bránil! Diana si povzdychla, asi z môjho výrazu vyčítala ako som sa urazil.
„Poď, zohrejeme krv a prinesieme im ju,“ povedala rezignovane a svojím ladným, tanečným krokom vykročila ku chladničke. Zohrejeme krv, počúva sa vôbec ako trápne znie?

„Takže,“ začal Dávid, keď už bolo sedenia v tichosti tak akorát dosť. „ako si starý Edmund?“
„No, už to bude asi viac než rok,“ jeho otázka ma zarazila. Prišlo mi to osobné.
„A už...“ otočil sa na Dianu a vetu dokončil v nejakom jazyku, ktorému som nerozumel. Obaja jeho bratia (ako som sa domnieval) sa strhli a skákali pohľadom na mňa a na Dianu. V ich pohľade som cítil pobavenie.
Diana smutne pokrútila hlavou a pozrela sa na ruky, ktorými sa opierala o stehná. Dávid zasipel a pozrel na mňa, z jeho pohľadu som mohol vyčítať, že mu niečo nie je po srsti. Možno mi niečo vyčítal, ale jeho názor na čokoľvek čo riešili, ma netrápil. Zaškeril som sa naňho, no v tej istej sekunde ma držal pod krkom. Diana zvýskla a niečo mu povedala. Obaja jeho bratia už stáli v bojovom postavení (mierne predklonení, akoby sa chystali ku skoku) po jeho bokoch.
„Myslím,“ tlačil cez zuby. „že už ti Diana vysvetlila ako to medzi nami, upírmi funguje.“
„Čo také?“ vytlačil som zo seba a snažil som sa, aby to vyznelo prirodzene, lenže keď ma niekto zdrapí sa krk, hlas veľmi neovládam.
„Som starší,“ odvetil. „už vieš?“
„Iste, názorne mi to predviedla,“
Dávid sa usmial a pustil ma, dopadol som na nohy.
Počul som, ako si Diana vydýchla.
„Diana,“ pokračoval, keď sa usádzal na svoje miesto. „počula si už tie novinky?“
„Aké novinky?“
„Nate sa objavil na západe,“ Diana vystriedala mnoho farieb, kým odpovedala. „Nathanael...“ bol to len nepatrný šepot.
„Správne, to sú však jediné správy, ktoré o ňom máme,“ Dávid sa tváril znudene. „Čo keby sme prestali s nudnými debatkami a zašli si na drink?“
Tak to už hej...
Ihneď som ožil. Aspoň sa zabavíme a nebudem s nimi musieť sedieť celú noc v jedinej miestnosti.
„Dobre,“ odvetila prosto Diana a kývla na mňa. „Prezlečieme sa a prídeme,“
Kým som si zo šatníka vyberal niečo tmavé, Diana už stála v mojich dverách a čakala.
„O čom ste sa to bavili tam dole?“ nedalo mi sa to nespýtať.
Diana sa zachmúrila, no potom sa jej na tvári objavil nepatrný úsmev. „Neskôr ti to poviem,“
S touto odpoveďou som bol spokojný, i keď som netušil, čo pre ňu znamená neskôr.
Piati sme sa prechádzali nočným mestom a číhali na vhodnú korisť. Začala padať hmla, ktorá len k tejto atmosfére (atmosfére loviaceho netvora) prispievala a my (asi hlavne ja) sme mali pocit, že ideme robiť niečo správne, niečo čo je prirodzené a nemá mi to prečo vadiť. V tú noc som mal pocit, že sa nikdy nenasýtim, že nikdy nebudem mať dosť. Každý z nás sa napil aspoň z troch ľudí, nezabili sme ich, ale vypili takmer do prázdna a o to, aby sme ich nezabili sa staral Paul, ktorý bol z troch najmlčanlivejší, ale zjavne najskúsenejší v práci s ľuďmi.

„Tak,“ S Dianou sme boli konečne sami doma. Traja jej kamoši sa zdržali tri noci, ktoré sme prehýrili tak, ako to vedia len upíri a napokon odišli. Paul mi prišiel fajn, no Dávid a Marek ma nemali v láske. Uvedomil som si, že sa chcem Diany na niečo spýtať. „niečo si mi chcela povedať,“
Diana práve ukladala svoju posteľ, len pred pár minútami vstala. Teraz na mňa hľadela a nevedela čo robiť. Chcela mi to povedať, ale nevedela ako (predpokladám).
„No,“ začala. „Medzi stvoriteľom a dieťaťom, býva zvyčajne zvláštny vzťah,“ zatiaľ chápem.
„Pokračuj,“
„Dávid sa ma pýtal, či sme už spolu mali sex.“ dodala a pozrela na mňa tým spaľujúcim pohľadom, ktorý som už dobre poznal. Používala ho vždy keď sa ma k tomu pokúšala prinútiť. Ale nie, zase?
„Takže to nie je normálne, že sme to nerobili?“ snažil som sa zakecať.
Zahryzla do pery.
„Presne.“
Pfú... to som netušil. Musel som sa otočiť, aby som mohol uvažovať, pretože ma jej pohľad, postoj i oblečenie (nočná košielka) rozptyľovali. Začul som ako sa ku mne blíži. Človek by tie kroky nikdy nemohol zachytiť, no ja som ich začul. Cítil som aj jej vôňu, ako sa ku mne nesie vzduchom ako jej predzvesť.
Musel som utiecť pred jej spaľujúcou a pohlcujúcou žiadostivosťou. Prečo jej na tom do pekla tak veľmi záleží? Behom sekundy som sedel v obývačke s fľašou Jimma v ruke.
Dá mi pokoj ak jej po tom roku urobím radosť? Alebo to bude ešte horšie? Budem vôbec môcť vyhovieť? Veď vždy keď to skúšala, tak sa niečo vo mne prebralo a nedovolilo mi ustúpiť jej. Bude to tentoraz iné, keď si to budem sám želať?
Z úvah ma prebralo, keď mi niekto položil ruky na plecia. Okamžite som bol v druhom rohu obývačky pripravený skočiť na nepriateľa, no miesto nepriateľa tam bola len Diana so sladkým úsmevom a svojím pohľadom si ma premeriavala.
Tak fajn... Nadýchol som sa a pomaly k nej prišiel. Uvidíme, čo sa stane... povedal som si rezignovane. Bože, nemôže to byť také strašné!
Stála oproti mne a z jej tela rovnako ako z dotyku jej rúk som cítil ako sa chveje. Snažil som udržať si myšlienky a čakal, kedy sa vo mne ozve to nutkanie utiecť. Diana sa nikam neponáhľala, pomaly mi rozopla mikinu a zahodila ju až ku vchodovým dverám. Dotkla sa mojich ramien a hrdla, v ten moment keď sa jej ruky dotkli mojej pokožky, pocítil som to- nutkanie ju zabiť, nutkanie utiecť, nutkanie akokoľvek ju zastaviť, niečo mi hovorilo, že to nie je správne. Premohol som to a nechal si vyzliecť tričko, zatiaľ čo ona si nechala mojimi rukami skĺznuť jemnú nočnú košieľku na zem. Celá miestnosť bola naplnená jej chvením, ktorého intenzita vyvádzala z miery aj mňa. Napriek tomu som mal pocit že sme dva rovnaké póly magnetu. Čím bližšie sa dostaneme, tým búrlivejšia reakcia nastane.Pritlačila svoje pery k tým mojím a pôžitkársky ma bozkala. Mal som pocit, že čoskoro sa z môjho vnútra čosi vydriape, nejaký nechutný necht. Mal som pocit, že vo mne niečo vrie, niečo je totálne proti a mne to nedávalo zmysel. Je to brutálna kočka, ktorá ma chce v posteli. Ja som slobodný upír, jej dieťa tak prečo by som si mal čokoľvek upierať? V hlave som zhromažďoval PRE a PROTI.
Opatrne som sa dotkol jej nahého chrbta, jej ľadovej, bielej a neskutočne hebkej pokožky a mal som pocit, akoby som dostával elektrické šoky. Čo také hrozné robíme, že ma moje telo takto varuje?!
Diana v ničom za mnou nezaostávala a dotýkala sa ma, kdekoľvek som mal holú kožu. Prečo mi to príde, akoby po mne ťahala brúsny papier?
Dotkla sa opasku mojich nohavíc a ja som stuhol. Cítil som ako sa moje nohy rozhodli, že budú cúvať a odídeme. Diana ma však držala.
„Nie,“ hovorila a zahryzla si do pery. „neodídeš. Som len tvoja. Tak už si ma zober. Neutekaj,“ znelo to skôr ako naliehanie. No moje telo sa od nej odťahovalo. Ona to cítila tiež.
„Edmund, nenúť ma k tomu, je to úbohé,“ šepkala a tlačila sa ku mne.
„Nenútiť k čomu?“
„Tvoja stvoriteľka ti prikazuje, aby si sa s ňou vyspal!“ počul som ten príkaz v jej hlase a v tej chvíli akoby niečo puklo. Zdalo sa mi, že som počul ako vo mne niečo praská a obhliadol sa po dome. Tie zvuky sú vo mne. Možno sa jej podarilo ma dostať. Tie kopance už neboli také silné a jej ruky mi prišli jemnejšie. Dokonca moje nohy zastali. Opäť sa ponorila do bozkávania a po chvíli sa vrátila k opasku. Opäť sa vo mne niečo zlomilo a ja som takmer zakričal od bolesti... do pekla! Čo to je?!
Ani neviem ako, zrazu som stál pri vchodových dverách, s kožiakom v ruke. Videl som Dianu v obývačke. Za nič sa nehanbila, ani sa nemala za čo. Mala perfektné telo, nikto by neodolal, môže mať koho len bude chcieť. Lenže nie mňa. Načiahol som k nej ruku, no bolo to akoby som mal na nej stovky ton železa. Bolo to priam bolestivé.
Z môjho vnútra sa ozvalo vrčanie, nechápem to, a s revom akoby som bol sklamaný-nahnevaný (niečo medzi?) som vyletel do noci. Akoby ma sám dom vyrazil von a tlačil ma čo najďalej do noci. Čo sa to so mnou deje? Som vadný?

_________________
QUOD SUMUS HOC ERITIS
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu

Zobrazit příspěvky z předchozích:  

Časy uváděny v GMT + 1 hodina
Strana 2 z 3
Jdi na stránku Předchozí  1, 2, 3  Další
Přidat nové téma

Přejdi na:  

Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra.
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru.
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru.
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru.
Nemůžete hlasovat v tomto fóru.